Svoju dcérku Kláru nikdy neuvidím chodiť, hrať sa, nebudem počuť jej prvé slovíčka. Zomrela totiž ešte predtým, než sa narodila, v 23. týždni... Nebol to však spontánny potrat. Po týždňoch rôznych testov a diskusií s lekármi aj mojím partnerom Michalom som sa rozhodla spraviť to srdcervúce rozhodnutie a svoje tehotenstvo ukončiť. Bola to tá najťažšia vec, ktorú som kedy musela urobiť.

Bolo to naše prvé a vytúžené dieťa. Viem, že moje kamarátky mali veľké problémy s tým, aby vôbec otehotneli a museli podstúpiť celý rad nepríjemných procedúr. My s Michalom sme mali šťastie. Otehotnela som totiž hneď potom, ako sme o tom začali s manželom uvažovať. Mala som necelých štyridsať a v ôsmom týždni gravidity som sa po prvý raz dozvedela, že s tehotenstvom niečo nie je v poriadku. Ultrazvuk ukázal, že plod je menší, ako by mal byť.

Lekári ma varovali, že môžem kedykoľvek potratiť. Lenže Klárka (tak som svoje bábo pomenovala už v brušku) sa nevzdávala a stále rástla. Potom v dvanástom týždni testy ukázali, že moja placenta nefunguje správne a môže kedykoľvek zlyhať. Keby Klárka prežila, narodila by sa predčasne, bola by veľmi malá a musela by asi intenzívne bojovať, aby všetko zvládla.

Prerušenie tehotenstva bolo jednou z možností – to mi aspoň hovoril lekár. Odmietla som to. Ako by som len mohla zabiť dieťa, ktoré možno prežije a bude zdravé? Už som dokonca mala potvrdené, že by to bolo dievčatko a ja som ho vnímala ako malú bytosť. To horšie nás však ešte len čakalo. V devätnástom týždni som začala cítiť jej pohyby. Z nemocnice ma vtedy kontaktovali pre problém s chromozómami, takže bolo potrebné podrobnejšie vyšetrenie.

O štyri týždne neskôr boli testy hotové – bohužiaľ, Klárka trpela vzácnou chromozómovou poruchou. Tá spôsobuje poškodenie mozgu, problémy so srdcom či s obličkami alebo telesnými deformáciami. Podľa štatistík žije na svete iba niekoľko desiatok detí, ktoré sú postihnuté touto chorobou a je zaznamenaných iba niekoľko úspešných pôrodov. Táto porucha je taká závažná, že obvykle dôjde k náhlemu spontánnemu potratu. Ale v malom množstve prípadov sa plod aj naďalej vyvíja. Nikto nevie prečo... A práve to sa stalo aj nám. Klárka sa stále nevzdávala.

Keby som sa rozhodla v tehotenstve pokračovať, naša dcérka by najskôr aj tak zomrela, pred pôrodom alebo po ňom. To mi neustále hovorili lekári a v podstate mi nedávali na výber. Bola som na dne. Na rozhodovanie sme mali veľa času, lehota na potrat ešte neuplynula. Keď som sa spýtala manžela, či by sa dokázal starať o dieťa, ktoré by bolo postihnuté, odpovedal mi celkom úprimne: „Ja naozaj neviem...“ Ako by to niekto mohol vedieť?

Po stanovení diagnózy som sa stále modlila, aby som potratila, aby príroda urobila to rozhodnutie za mňa. Lenže Klárka pokračovala v kopkaní a každý jej pohyb bol zúfalou prosbou: „Mami, prosím, nezabíjaj ma.“ Nemohla som prestať plakať, každé kopnutie pre mňa znamenalo ďalšiu a ďalšiu slzu, a zároveň som stále prosila o odpustenie. Čas ubiehal...

Nakoniec ma k prerušeniu tehotenstva prinútili dvaja ľudia – jedným z nich bol lekár a druhým moja dlhoročná kamarátka, ktorá sa sama stará o ťažko postihnuté, predčasne narodené dvojičky. Premohla som sa vtedy a lekárom som oznámila moje rozhodnutie. Áno, som pripravená to spraviť! Zákrok bol naplánovaný na nasledujúci týždeň.

Bola som ako šialená – cez internetový obchod som nakúpila oblečenie pre predčasne narodené deti a tiež troch malých plyšákov. Jedného pre ňu, jedného pre mňa a jedného pre manžela. Zaujímalo ma, či Klárka tuší, čo sa chystám spraviť a ja som ju v duchu stále prosila o odpustenie. V pondelok 24. septembra 2012 som ležala na operačnom stole a lekár do srdiečka maličkej aplikoval látku, ktorá ho zastaví.

Zatvorila som oči, zovrela manželovu ruku a plakala, pokiaľ sa to neskončilo. Klárka ma kopala až do úplného konca. Keď odrazu prestala, vedela som, že už jej pohyby nikdy neucítim. Druhý deň ráno som bola „pripravená“ porodiť. Aj napriek láskavosti a rešpektu celého personálu bol pre mňa pôrod veľmi traumatizujúci a bolestivý. Na druhej strane som cítila, že si tú bolesť prostredníctvom každej kontrakcie zaslúžim Bolo to niečo ako trest za to, že som ukončila život svojho dieťaťa.

Keď sa narodila, bola nádherná. Vážila asi pol kilogramu a ústočká mala po otcovi a rúčky po mne. Nevyzerala vôbec na to, že by jej niečo bolo, zdala sa byť spokojná. Pohľad na ňu mi úplne zahnal strach zo smrti. Prihovárali sme sa jej, obdivovali jej maličké nechtíky, bola ako živá. Lenže živá nebola. Jediné, čo nám zostalo, sú fotky a odtlačky nôh a dlaní.

Od tej doby uplynulo niekoľko mesiacov. Spomienka na jej tváričku sa pomaly vytráca a len hmlisto si spomínam na to, ako som ju pestovala v náručí. Na pohrebe sme boli iba my dvaja s manželom – bolo to príliš osobné na to, aby sme ešte niekoho pozvali. I tak s nami našu bolesť prežívali na diaľku naši rodičia a priatelia.

I keď ma občas prepadajú pochybnosti a pocity viny, viem, že som urobila správnu vec. S najväčšou pravdepodobnosťou by dlho nežila, preto nepremýšľam o dcérinej smrti ako o potrate, ale vnímam to stále ako pôrod. Príroda to tak zariadila, len potrebovala trochu pomôcť.

Dojímavá spoveď čitateľky: Musela som sa vzdať dcérky!

Výber pre vás

Dojímavá spoveď čitateľky: Musela som sa vzdať dcérky!

Súvisiace články

Brejchová o potrate: Bol to trest za môj vzdor a rozvod!

Skutočný príbeh: Po potrate ma vysťahoval z domu

Bezdetná Heidi Janků: Radšej byť žiadna matka ako zlá

Výber pre vás