S ťažkým srdcom to musím napísať. V nedeľu 14. januára 2018 okolo druhej ráno zomrela moja krásna manželka Laura. Predošlú stredu ju previezli do hospicu, kde jej mali poskytnúť rehabilitáciu. Kvôli úbytku hmotnosti a zhoršujúcemu sa stavu začala mať problémy s chôdzou a jednoduchými úkonmi. Ja, na druhej strane, som sa musel vyrovnať s tým, že potrebuje ďalšiu chemoterapiu, pretože rakovina postúpila aj do jej pečene. Počas posledného mesiaca drasticky schudla a zoslabla. Viac už ani nejedla. Mala pľuzgiere v ústach a nevládala prehĺtať...

Ako už všetci viete, Laura bola mentálne tá najsilnejšia osoba na svete, stále odhodlaná poraziť túto odpornú chorobu. Do hospicu vošla s najväčším odhodlaním zosilnieť, nabrať váhu a využiť liečbu. Myšlienka, že ju stratím, bolo príliš bolestivá, chcel som, aby mala tú najlepšiu pomoc a mohla prísť domov. Dúfal som, že si oddýchnem a vrátim sa späť pripravený dať do tohto boja 100 percent. Ani raz za tie roky som si nedal pauzu a zažíval som pocity vyhorenia.

Kým bola v hospici, pokračovala s chemoterapiou. Podstúpila ju so svojou kamarátkou Susie. Po chemoterapii som ju navštívil. Povedal som jej, že ju milujem a ona mne to isté. Vrátil som sa domov a mal problémy so spánkom, pretože neexistuje nič neprirodzenejšie, než nespať vedľa svojej manželky. V nasledujúci deň som prišiel do hospicu znova. Laura mala dobrú náladu a usmievala sa. Cítila sa plná energie. Tú noc som odišiel plný nádeje, že sa z toho dostane. Povedala mi, že sa cíti najlepšie za posledné týždne kvôli lieku, ktorý jej vtedy podávali. Zobudil som sa však na búchanie na dvere. Okamžite som vedel, že je to moja mama. Volali z hospicu. Laura panikárila a chcela ma pri sebe. Obliekol som sa a zamieril za ňou. Tušil som, že sa niečo deje. Keď som prišiel, mala sivastú farbu v tvári. Chvíľu na to stratila vedomie. Zavolal som sestričku a lekára, ktorí sa jej začali venovať.

Sestrička ma odtiahla do susednej miestnosti a povedala, že Laura zomiera. Mal som sa rozhodnúť, či chcem volať záchranku, alebo ju nechať pokojne odísť. Moja myseľ sa vyprázdnila. Nevedel som, čo mám robiť, nebol som na takú otázku pripravený. Laura bola bojovníčka, chcela by záchranku. Neustále naberala a strácala vedomie. Neexistovalo nič, čo by som mohol urobiť. Lauru prijali v nemocnici a po podaní liekov sa okamžite prebrala a začala rozprávať. Tak tu bola nádej. Aspoň to som si myslel.

Sestričky ma po chvíli opäť odstrčili bokom a povedali, že nadišiel jej čas. Urobili testy a počet bielych krviniek mojej manželky sa rovnal nule. V podstate nemala už žiadnu imunitu. Vrátili sa aj iné výsledky a lekári uviedli, že má zápal pľúc. To bol moment, kedy som vedel, že sa už domov nevráti. Či sa to stane vtedy, alebo o niekoľko dní, koniec sa blížil. Strávil som s Laurou deň. Zavolal som jej milovaným osobám a povedal im, aby prišli do nemocnice. Priatelia a rodina si v ten deň podávali kľučky. Trávili sme spolu čas, smiali sa s ňou, objímali ju a bozkávali. Vedela, ako veľmi ju milujeme. Rozprávali sme sa aj o tom, ako veľmi milujeme jeden druhého a že len my dvaja môžeme mať také nešťastie. O druhej ráno začala odchádzať.

Chytila ma za ruku a v jej krásnych očiach som mohol vidieť strach. Keď som sa pokúšal prehovoriť, upadla do bezvedomia. Jej srdce bilo nepravidelne a nakoniec sa rakovina a zápal pľúc zmocnili slabého tela mojej manželky. Lekár sa ma spýtal, či si želám oživovanie, keď sa jej srdce zastaví. Bola to tá najťažšia otázka, akú mi kedy položili. Na odpoveď som mal len desať sekúnd. Počas tých desiatich sekúnd som prešiel všetky možnosti. Laura predtým hovorila, že chce byť oživená. No tiež som vedel, že ak to urobia, pravdepodobne skončí so zlomenými rebrami a prežije v kóme len deň, možno dva.

S tým na pamäti som urobil najťažšie rozhodnutie a požiadal lekárov, aby sa nepokúšali oživiť ju. Nemohol som uveriť, že nastal ten osudný okamih. Zdravotné sestry zostali so mnou a odstránili všetky káble a rúrky, na ktoré bola pripojená. Požiadal som ich, aby opustili miestnosť. Pozrel som sa na Lauru, spustošenú chorobou. Sklonil som sa a pobozkal ju na čelo. O päť sekúnd neskôr posledný raz vydýchla. Odvtedy som neprestal plakať. Myšlienka, že ju už nikdy neuvidím, ma zničila. Prišli jej priatelia a rodina a všetci vyslovili svoje zbohom. Keď boli hotoví, vrátil som sa do miestnosti, aby som ju prikryl a rozlúčil sa. Málokto to vie, ale Laura milovala, keď vonku pršalo, kým ležala vo vnútri. Teraz si môže ľahnúť, už necíti bolesť a nemusí viac trpieť. Laura bola moja spriaznená duša, láska, najlepšia priateľka a najobľúbenejšia osoba na celom svete. Dobrú noc, kráska, milujem ťa a uvidíme sa ráno.

Muž rozpovedal dojímavý príbeh o smrti manželky: Na najťažšie rozhodnutie dostal iba 10 sekúnd

Výber pre vás

Muž rozpovedal dojímavý príbeh o smrti manželky: Na najťažšie rozhodnutie dostal iba 10 sekúnd

Súvisiace články

Mária začala krvácať každé 2 týždne, tak navštívila lekára: Čakala všeličo, ale takú krutú diagnózu nie!

Ak máte TÚTO krvnú skupinu, môžete si gratulovať: Pred ktorými zákernými chorobami ste viac chránení?

Každý deň vypijem 1 pohár MŇAM mrkvovej šťavy: Keď zistíte, čo sa so mnou začalo diať, urobíte to isté

Výber pre vás