Vo svojej čajovni nám porozprávala aj to, ako dvakrát unikla smrti.

Tvojím domovom je teraz Nepál. Prečo si sa tam rozhodla žiť?

– Absolvovala som prvé treky v horách, z ktorých som mala krásne zážitky, a uvedomila som si, že práve tomuto sa chcem venovať. Fascinujú ma hory a tamojší ľudia. Mám prenajatý dom v centre Káthmandú, na kopci, obklopený zeleňou, kde žijú opice a leopardy. A potom mám v džungli pozemok, kúsok ryžového poľa, na ktorom si raz postavím hlinený domček so slamenou strieškou. A mám svojich sedemnásť nepálskych sirôt.

Stále sa však vraciaš na Slovensko...

– Chodím sem v lete, pretože v Nepále teraz aj tak prší. Na Slovensku sme do septembra, potom ideme do Anglicka za Johnyho rodičmi. A v polovici októbra sa vraciame do Nepálu. Hrávam tu s kapelou na festivaloch, už píšem ďalší album, ktorý asi vyjde na budúci rok, teraz mal premiéru film Prípad nevernej Kláry, v ktorom hrám, mám čajovňu a organizovala som Rómsku superstar... Mám tu čo robiť.

Prečo ti napadlo organizovať spevácku súťaž pre Rómov?

– Teraz bývame v Spišskom Hrhove, lebo Johny tu má prácu učiteľa, a keď som videla miestne rómske decká, napadlo mi urobiť pre ne nejakú zábavu na leto. A odrazu sa to rozrástlo na celoslovenskú súťaž. Jazdila som od jednej rómskej osady k druhej a osobne som ich pozývala. Vďaka tomu som spoznala veľa zaujímavých osád. Človek si v nich pripadá ako v Indii. Až rozum zastane pri myšlienke, že len 50 kilometrov odtiaľ sú veľké nákupné centrá. Je to úplne iný svet.

Tvoja rodina si už zvykla na tvoj „rozcestovaný“ životný štýl?

– Áno, aj keď mama sa hnevá, keď som dlho preč. Už som nebola doma štyri Vianoce. Vždy sa vytočí, plače mi do telefónu, potom do februára šetrí stromček a darčeky, a keď zistí, že prídem až v máji, zruší stromček a darčeky hodí pod posteľ. A tak v máji vždy dostanem nejakú čiapku a bundu. Nikdy to však nevláčim do Nepálu, nechce sa mi. Mám všetko dvojmo, na Slovensku aj v Nepále. Knihy, šaty, topánky. To skôr prinášam veci odtiaľ a zo Slovenska nosím deťom, mojim sedemnástim sirôtkam, hračky.

Prečo si sa ujala nepálskych sirôt?

– V miestnom sirotinci Happy Home hľadali pomoc, navštívila som ho a začala som sa o ne starať. Jedno dieťa mám adoptované na diaľku a snažím sa na Slovensko dať ďalšie deti na adopciu. Ešte ich ostalo sedem.

Zvládaš zo zdravotnej stránky treking v Himalájach?

– Je to náročné, veď sú to výstupy do výšky vyše päťtisíc metrov nad morom. Už som zliezala aj v horúčkach alebo s týfusom. Zatiaľ sa však držím pokope. Mne pobyt v prírode vo všeobecnosti prospieva. Len čo prídem do styku s prírodou a vidím nejakú zeleň, automaticky prepnem do iného režimu. Spomalím, viac mi chutí jesť, som pokojnejšia, idem skoro spať.

Ako riešiš zdravotné problémy v horách?

– Od pätnástich rokov som bola v nemocnici asi sedemnásťkrát. Pchám do seba lieky, pretože sa mi tým nechce stále zaoberať. Sú však momenty, keď nepomôžu už ani lieky, a to je potom človek ochotný skúsiť všeličo. Počas jedného treku som chytila týfus, hospitalizovali ma v tamojšej nemocnici, ale nezaberala mi žiadna liečba...

A ako sa ti podarilo z neho vyliečiť?

– Láskou. Vtedy sme sa vlastne dali s Johnym dohromady. My sme boli dovtedy kamaráti, zoznámili sme sa v Indii a potom sme sa náhodne o pol roka stretli v Nepále a zaľúbili sa. Vtedy som mala iného frajera, ktorý ma strašne trápil. Rozišla som sa s ním a ostala v horách sama s týfusom. Keď som sa dostala do nemocnice, bola som v kritickom stave, lekári mi povedali, že ide do tuhého. Napísala som Johnymu na rozlúčku. Akurát bol na ceste z Indie do Anglicka. Kúpil si letenku do Nepálu a prišiel za mnou. A to ma vyliečilo.

Takže keby si nechytila týfus, možno sa dohromady ani nedáte...

– Beriem to tak. Paradoxne, týfus mi dokonca zachránil život. Po prepustení z nemocnice som totiž vzala Johnyho do džungle ukázať mu moje ryžové pole. Uštipla ma tam obrovská osa. Na uštipnutie hmyzom mám pritom alergiu. Keď ma uštipne hmyz na Slovensku, letím do nemocnice. V džungli však nebola žiadna nemocnica, tak som s napuchnutou rukou prečkala noc, už som sa aj pripravovala na to, že zomriem, aj keď mi nešlo do hlavy, že keď ma pánbožko nezabil pred týždňom týfusom, prečo by ma chcel teraz. Na druhý deň mi v nemocnici povedali, že ma zachránili antibiotiká na týfus, ktoré som do seba pchala. Preto som na to uštipnutie nezomrela.

Aký je Johny človek? Vyhovuje ti povahou?

– Nedá sa „vyhecovať“ emóciami, jednoducho a prirodzene robí správne rozhodnutia. Vyhovuje mi, že je normálny. Už som žila aj s bláznami a to sa nedá. Dvaja blázni spolu nemôžu žiť. Inak, je to jediný muž v mojom živote, do ktorého som sa nezaľúbila na prvý pohľad.

Väčšinou sa zaľubuješ na prvý pohľad?

– Vždy. Niekoho som stretla a bolo to, akoby som na neho ukázala prstom a povedala: Ty! Vyslovene tento model. S Johnym sme sa však postupne spoznávali, otvárali svoje vnútra. Bolo to úplne iné ako všetko dovtedy.

Vieš si predstaviť, že to bude muž tvojho života, s ktorým si založíš rodinu?

– Ja bez tejto predstavy nejdem do žiadneho vzťahu. Nemôžem žiť a spávať s niekým, o kom si nemyslím, že ho chcem navždy. A keď zistím, že to s nejakým človekom navždy nebude, tak ho opustím. Nemohla by som sa inak pozrieť do zrkadla.

Dorota Nvotová aj o svojich láskach: Dvaja blázni spolu nemôžu žiť

Výber pre vás