Bola schúlená do klbka a hlavu mala opretú o lakte. Možno spala, možno bola v bezvedomí, možno len zúfala. Podišla som k nej a pohladila jej kučeravé, špinou zalepené vlasy. Mohla mať najviac štyri roky, ani sa nepohla.

Na jednej z najrušnejších ulíc Káthmandú je ľahké spoznať aj odvrátenú stránku exotického Nepálu. Dievčatko má v kovovej miske pred sebou 5 rupií. Najprv som k nej automaticky pričuchla, ale necítila som žiadne lepidlo – smrad, ktorým sa vyznačujú takmer všetky „street children”, ako ich volá náš dospelý svet. Táto bola čistá.

Asi po 5 minútach štuchania a prihovárania sa mi podarilo prebrať ju. Vyzerala rozospato... alebo to len predstierala? Ponúkla som sa, že jej kúpim jedlo, a tak sme spolu skončili v tej cukrárni, pred ktorou žobrala. Až keď sme vošli dnu, na to luxusné miesto, uvedomila som si, ako neobvykle sa správam. Všetky pohľady končili pri nás. Kým sedelo to dievčatko opustené v klbku na zemi, nik si ho ani nevšimol. Len čo sa ho ujala beloška, stali sme sa otrokmi pohŕdavých pohľadov. Správne, nie obdivných. Pohŕdavých.

Anoj, 10-ročný malý feťák. Od lepidla je závislý niekoľko rokov.

Volala sa Bola a koláčiky jej veľmi chutili. Kúpila som jej aj fľašu vody a snažila sa ju prehovoriť, nech ide so mnou. Pomáham totiž v miestnom sirotinci, kde máme takýchto ratolestí 29. Zaokrúhlila by ich počet. A jedno malé miestečko by sa azda ešte našlo. Nechcela. Teda – chcela aj nechcela. Pohľadom stále uhýbala k hlavnej ceste, kde sa dievča bez jednej ruky, asi o rok či dva staršie od nej, prepletalo hustou premávkou. To dievča ju volalo, ale popierala, že ho pozná. Hneď som pochopila. To dievča je jej šéfka. A tak som zobrala Bolu na druhú stranu cesty a kázala jej podeliť sa s ňou o koláčiky.

To druhé dievča mi odmietlo prezradiť svoje meno a zakázalo Bole sa so mnou rozprávať. Neostávalo mi nič iné, len odísť. Bola sa za mnou dlho pozerala. Vedela som, že chce ísť, že chce byť čistá, sýta, zdravá a veselá. Lenže ona sa bála svojej „šéfky” a tá sa bála niekoho omnoho, omnoho väčšieho.

Takmer všetky „street children” v Káthmandú sú závislé od lepidla. Dostávajú ho v dávkach od šéfov svojich gangov. Tie, čo si od turistov vyžobrú keksíky, si ich takto pekne môžu vymeniť za dávku lepidla, ktoré im o pár rokov úplne rozleptá mozog. Dievčatá sú na tom väčšinou lepšie a keď im poskytnete pomoc, väčšinou ju prijmú. Chlapci si však túto chorú slobodu nechcú dať vziať. Cez deň spia na zemi spolu s pouličnými psami, s ktorými aj jedia. To sú ich jediní spojenci. Podvečer sa prebúdzajú a idú žobrať do Thamelu – hlavnej turistickej štvrte.

Väčšina turistov vidí žobravé dieťa, nuž si povie – kúpim mu tie keksy, len nech mi dá pokoj. Trvalo mi asi mesiac, kým som zistila, že im ich treba aj otvoriť, inak ich hneď vymenia za lepidlo. A potom už vidno len oči spoza igelitového vrecka, ktoré tancujú v pravidelnom rytme dychu zúfalca. Prázdne, mŕtve oči. Nemajme im to za zlé. Ruku na srdce, ako by sme sa zachovali my, keby nás všetci opustili a my by sme v piatich rokoch ostali sami na ulici? Snažili by sme sa zabudnúť. Hneď.

Dôvodov, pre ktoré sa deti dostanú na ulicu, je viac. Jedným z hlavných je občianska vojna, ktorá sa iba nedávno skončila a ktorej dôsledky ešte budú dlho doznievať. Počas nej prišlo o domov 40-tisíc detí. Z toho väčšina pracuje v otroctve vo svete dospelých. Veru, je to otroctvo. Dostanú jedno jedlo denne a nocľah niekde na zemi pri zvieratách. Veľa z nich je fyzicky týraných. Niekedy majú len päť rokov a musia vládať pracovať ako dospelí. Žiadne hračky, škola, kamaráti. A keď už nevládzu, ujdú do mesta. Myslia si, že ich čaká skvelá budúcnosť, ale len čo prídu, chopia sa ich ostatné pouličné deti a zasvätia ich do pravidiel, z ktorých sa už len ťažko vymotajú.

Štýlová žobráčka? Ani náhodou!

Ďalším bežným dôvodom je, že jeden z rodičov umrie, ten druhý sa znova ožení, ale nový partner odmietne cudzie deti prijať. Tie sa takmer automaticky odkladajú k starým rodičom, kde musia tvrdo pracovať. Niekedy si macocha či otčim ponechajú najstaršie dieťa ako otroka, ktorý pracuje za stravu a strechu nad hlavou. Zachránili sme niekoľko detí z takéhoto „útulného domova“: Laxmi pálila jej macocha cigaretami a rezala nožom, jazvy má dodnes. Manishu na noc zatvárali do malej búdky s kozami (vlastná babka). Pemu uväznila macocha v hore, kde sa musela starať úplne sama o seba a kravu a nosiť dole do dediny mlieko. Päťročný Ram, jej braček, zatiaľ dojil kravy v dedine u susedov, kde bol týraný. Durga s Pushpou pracovali vo svojich šiestich rokoch na stavbe a spali na lešení. Život na ulici je len čakaním na smrť. Nie je nič neobvyklé vidieť ležať bezmocné dieťa uprostred cesty. Autá ho jednoducho obídu. A dieťa reve. Prosí. Nadáva. Trhá si vlasy. To je jedno. Svet sa točí aj bez neho.

Minule som na prechádzke videla dvoch chlapcov. Jeden ležal v bezvedomí alebo hlbokom spánku v kaluži vlastnej krvi, ktorá mu vytekala z hlavy, druhý žobral. Ľudia sa nezastavovali. Čupla som si k nim a ponúkla sa, že ich zoberiem do nemocnice a zaplatím za to. Odmietli. Trvala som na svojom a ako som to hovorila, padol mi zrak na veľkú vývesnú tabuľu na budove, pred ktorou žobrali. Nemocnica. Na chodníku pred nemocnicou umieral malý chlapec a nikto nič nespravil. Bola som tam s nimi asi polhodinu, ale nepodarilo sa mi presvedčiť toho pri vedomí, aby sme išli do nemocnice. Nakoniec svojho kamaráta nejako prebral, prehodil si ho cez plece a obaja zmizli v dave. Ostala za nimi len červená prerušovaná čiara. Lepila sa ľuďom na topánky. A mne na srdce.

Len vedomie, že robím, čo môžem mi dáva silu pozrieť sa ráno do zrkadla. Už takmer tri roky pomáham v sirotinci Happy Home v Káthmandú, ktorý zachraňuje tieto deti. Aj tie z ulice, aj tie z otroctva, aj tie od macochy. Všetky Popolušky a Marušky a Nastenky. Keď som do sirotinca prišla prvý raz, existoval iba rok a aj to viac-menej iba zázrakom. Deti som si – ako inak – zamilovala a to sa stalo mojím záväzkom. Potom ako som videla, že jedia ryžu z kýblikov a lavórov, lebo nie je dosť tanierov, ako chodia bosé po holom betóne, ako nemajú hračky ani pastelky, ako nechodia do školy, lebo nie sú peniaze na poplatky, som sa zaťala a doslova s pomocou Božou sa mi podarilo zohnať  22 sponzorov zo Slovenska. Dobrí ľudia si „adoptovali” na diaľku naše nepálske deti, píšu si s nimi listy, posielajú im narodeninové darčeky a platia 60 eur mesačne – na ich školu, stravu, výdavky na liečenie, oblečenie a školské uniformy. Nie je to malá suma a títo ľudia nie sú milionári. Majú však veľké srdce.

Naše decká majú ich fotky a fotky celej ich slovenskej rodiny vrátane psov a susedov zavesené nad postieľkami. Konečne majú niekoho, aj keď niekde tam ďaleko, komu na nich záleží. Majú dvakrát týždenne ovocie, mlieko a dvakrát mesačne mäsko. Raz do roka prázdniny v Pokhare. Študujú v miestnej súkromnej škole a všetky predmety majú v angličtine. A ich snom je navštíviť svoje rodiny na Slovensku.

Popravde? Nič. Nedáva na projekty vôbec žiadne peniaze, o deti sa nijako nestará, problém úplne ignoruje. Má koniec koncov plno práce s napchávaním vlastných vreciek peniazmi, ktoré jej nepatria. Komunisti sa bijú s maoistami, demokrati s nimi oboma a všetci sú rovnako skorumpovaní a bezcitní. Vysokopostavení politici majú doma detských otrokov a na celú problematiku kašlú. Hodilo by sa aj iné slovo. Všetky mimovládne organizácie sú odkázané výlučne na súkromných sponzorov. Ani napriek existencii a pomoci UNICEF-u a OSN sa situácia nezlepšuje.

Braček dievčatka vyššie. Matka ich nedokáže uživiť.

Po skončení vojny sa aspoň spomalil prílev detí z vidieka, to je však iba malé plus. Vypracovali sme projekt, na základe ktorého by sa mohlo postaviť v Káthmandú 20 centier na pomoc „street children”. Každé jedno dieťa by bolo monitorované, úplne by sa zlikvidoval pojem mafi a a gangy v žobráckom meradle a nakoniec by im bola poskytnutá pomoc v podobe umiestnenia v sirotinci. Uvedomujem si, koľko peňazí si to vyžaduje, a tak zatiaľ riešime situáciu, ako sa dá – vlastným srdcom, vlastnými zdrojmi, s pomocou vlastných rodín a priateľov. Aj preto som sa na New Road o pár dní vrátila aj so svojím šéfom zo sirotinca. Hľadali sme Bolu. Nenašli sme ani ju, ani jej kamarátku. Našli sme asi 5-ročného nahého chlapčeka bez nôh, ktorý si na kýptikoch utekal po chodníku a akurát odovzdával peniaze niekomu, kto nohy mal, a mal aj ruky, aj hlavu. Neďaleko nich spieval slepý žobrák nepálsku pieseň a hral na bubne. Aj on bude musieť svoje peniaze odovzdať.

Toto je indická mafia, tá sa nemazná. Je to biznis ako každý iný. Šéfovia mrzačia svojich žobrákov, aby im neušli a aby zarobili viac. A nielen to. Oni si svojich žobrákov vychovávajú – oplodňujú žobráčky, ktoré porodia zdravé dieťa, a podplatení doktori ho potom zmrzačia. Zlomia a zviažu mu ruky alebo nohy, alebo aj oboje, do rôznych uzlov a tak im to potom narastie a ostane. Čo je v Indii bežné už desaťročia (spomeňte si na oscarový fi lm Milionár z chatrče), rovnako ako každý výnosný biznis, sa začalo exportovať za hranice. A tak nájdete týchto zmrzačených indických žobrákov aj v Nepále. Prídu sem aj so svojimi dochrámanými ratolesťami, položia si ich na ulicu a párkrát za deň im vyberú zárobok. Bola a jej bezruká kamarátka sú s najväčšou pravdepodobnosťou súčasťou tohto kolobehu. Urobím všetko pre to, aby som ju našla a uchránila od toho, čo ju čaká a neminie, či sa mi to však podarí, neviem. Srdcom a nie rozumom sme prichýlili aj sestry Parmilu a Srijanu a ich kamošku Tekmayu.

V domove už nebolo pre ne miesto, ale ako sa hovorí, ak dá Boh zajačika, tak dá aj trávičku. Boli hladné a špinavé a po krátkom rozhovore sa rozhodli nastúpiť k nám. Na ulici strávili päť rokov – úplne šialená predstava. V meste, ktoré leží vo výške 1 400 metrov nad morom, kde sú zimy chladné, spali v škatuliach na ulici. Jedli, čo vyžobrali, a, samozrejme, naučili sa aj fajčiť a fetovať. Svoje rozhodnutie urobili veľmi rýchlo a nikdy ho neoľutovali. Chodia do školy, hrajú sa s bábikami a každý deň majú teplú stravu. Zachytili sme ich minútu pred dvanástou, ešte rok-dva a stali by sa sexuálnymi otrokyňami. Všetky dievčatká z ulice po dovŕšení asi dvanásteho roku života tak končia. Odchytia si ich pre zmenu mafi áni z bordelov, kde ich vymachlia tak na pätnásť a donútia k prostitúcii v takzvaných Dance baroch, ktorými sa Káthmandú len tak hemží.

Naše tri dievčatá mali okolo desať rokov a šťastie. Nie ako ostatné, ktorých si smrť nájde ešte pred dovŕšením dospelosti. Kým sa to stane, čakajú ich dlhé roky blúdenia po ulici, prespávania v škatuliach, mrznutia, hladovania, bolesti, smädu – fyzického aj toho po láske, čaká ich najdlhšie a najnechutnejšie umieranie, aké si dokážeme predstaviť. Zaživa, v detstve a bez akejkoľvek rodiny. Míňam ich denne. Občas im kúpim a otvorím tie keksíky, občas ich pozvem na večeru do lacnej miestnej reštaurácie. Jedia rýchlo, rukami, schuti, ale hlavne s vedomím, že to môže byť naposledy. Ony totiž nepoznajú zajtra.

Autorka článku venovala svoj honorár sirotincu Happy Home a rovnakou čiastkou sa rozhodol prispieť aj časopis Madam Eva.

Dorota Nvotová: Deti nikoho sú závislé od lepidla

Výber pre vás

Dorota Nvotová: Deti nikoho sú závislé od lepidla

Súvisiace články

Dorota Nvotová: Romantika? Priateľ, čo rúbe drevo

Dorota Nvotová: Občas ma babky okukávajú ako mimozemšťana

Výber pre vás