Čo musí mať človek v osobnostnej výbave, aby raz mohol šéfovať top hotelu?

Neviem to zovšeobecniť, ale ja som taký nepokojný typ... (úsmev) Vždy hľadám nové výzvy a som na seba tvrdá, očakávam od seba minimálne 100 percent.

Je to vôbec výzva viesť najlepší hotel? Keby ste boli aspoň druhí najlepší, bolo by o čo bojovať.

Teraz je to o udržaní latky a udržaní klientov. Dennodenne musíme dokazovať, že sme najlepší hotel „v meste“, respektíve v regióne, a to nie je jednoduché. Práveže je to výzva neprísť o prvenstvo.

Pre mňa osobne sú absolútnou jednotkou vášho hotela matrace, teda postele, a výhľad zo SPA. Ktoré sú vaše?

Úplne súhlasím, že výhľad zo SPA je jedinečný. Keď je dobré počasie, ten obraz jazera a hôr v pozadí je úchvatný. Máte tam vlastne celú panorámu Tatier ako na dlani, takže keď ležíte napríklad v relaxačnej miestnosti na ležadle, právom sa cítite „nad vecou“.

Prešli ste si manažérskymi postmi vo viacerých Kempinski hoteloch, okrem iného v Tanzánii a Spojených arabských emirátoch, a nakoniec ste skončili na Slovensku. Sme pre vás niečím exotickí aj my?

Definitívne. Bola to pre mňa jedna z destinácií, kde som nikdy v živote nebola, akurát kedysi dávno, ešte počas komunizmu som bola v Prahe. A veľmi som túžila po návrate do Európy.

Keď vás vysielajú na „misie“, môžete si vyberať, kam áno, kam nie?

Je tam určitá možnosť diskusie, ale má to pravidlá. Musíte si prejsť rôznymi úrovňami, osvedčiť sa v problémových destináciách, aby ste išli do vysnívaných, a podobne. A zvyčajne zostávate na jednom mieste 2 – 3 roky.

Slovensko je vysnívaná alebo problémová destinácia?

Pre mňa vysnívaná... (úsmev) Chcela som vyskúšať niečo z východnej Európy.

Je 5 hviezdičiek v Európe a arabských krajinách alebo v Afrike iná šálka kávy?

Podľa mňa už nie. Nie tak ako kedysi. Pravdaže, postaviť túto značku v Tanzánii bola najväčšia výzva, tam sme personál vzali doslova z ulice, lebo nebola iná možnosť. Tam neexistujú školy s patričným vzdelaním ani nič podobné. Ale keď si nájdete cestu k tamojším ľuďom a dokážete s nimi komunikovať, dá sa to. My sme vzali len mladých ľudí od 18 do 22 rokov a trénovali sme ich „od podlahy“. A keď pochybili, dostali iba jedinú šancu. Zabralo to.

Na Slovensku nemáme veľa 5-hviezdičkových hotelov. Vieme to robiť? Vieme prevádzkovať tento vysoký štandard služieb?

Myslím si, že áno, inak by som tu nebola.

A ako hostia vieme, čo môžeme čakať od 5-hviezdičkového servisu?

Určite. Samotná značka je symbol luxusu a ľudia vedia, že môžu očakávať osobný prístup a veľmi ústretový prístup, s úsmevom. Od prvého momentu po posledný, keď sú na odchode. Ten prístup musia zažiť na každom mieste v hoteli, na recepcii, na chodbe, v reštaurácii, všade. Takisto diskrétnosť. Veľmi dôležitá vec. Aj keď vieme, čo hosť robil, kam šiel, s kým a podobne, nikdy sa takáto informácia nevypustí.

Akí sme, Slováci, hostia? Je to s nami ľahké alebo ťažšie ako s inými mentalitami?

O nič ťažšie, by som povedala... (úsmev) Čo je zaujímavé, je vaša národná hrdosť, ktorá sa týka napríklad aj slovenčiny, preto sa cítim občas trochu stratená... Každý hosť chce byť oslovený v slovenčine, pozdrav už, samozrejme, ovládam, ale v ďalšej konverzácii musím prejsť do angličtiny a v nej sa už hosťom príliš rozprávať nechce. Čo sa týka ostatných mentalít, nemôžem o nejakej povedať, že sa mi páčila viac alebo menej. Každý národ má svoje plusy a mínusy, ja to nemôžem súdiť. Takisto je jasné, že kvôli jedinej problémovej osobe nemôžem hádzať všetkých ostatných krajanov do jedného vreca.

Vraví sa, že služby a úroveň cestovného ruchu u nás nie sú a nikdy nebudú také ako u našich susedov, povedzme v Rakúsku, Maďarsku alebo v Česku... Súhlasíte?

Ja si myslím, že čo sa týka nášho hotela, sme na správnej ceste. Ale pripúšťam, že tá cesta je dlhá. No keď sa obzriem, a som u vás už tretí rok, môžem vyhlásiť, že sme dokázali, že sa to dá. Poskytnúť také služby ako v Rakúsku či Nemecku. Inak by sme nehostili prestížne summity, neprišiel by k nám Jeremy Irons alebo, ako nedávno, japonský princ a princezná.

A keď cestujete po Slovensku, ste spokojná s tým, čo vidíte a dostávate?

Nuž, samozrejme, isté obmedzenia tu sú. Treba si však uvedomiť, že nemôžem porovnávať prostredie, v ktorom sa pohybujem, so štandardnými službami. Takže ja som veľmi pri zemi, nežijem odtrhnutá od reality, keď cestujem, snažím sa vo všetkom nájsť to dobré. A s týmto prístupom nebývam sklamaná.

Čo je najzraniteľnejšia časť hotela?

Jednoznačne personál. Z pohľadu vedenia aj z pohľadu hosťa. Komunikácia medzi personálom a hosťom je samostatná a veľmi náročná disciplína. Každý hosť je iný, má iné očakávania a naplniť ich bez toho, aby ste čo i len tušili, aké asi sú, je nesmierne ťažké.

Ste tvrdá na svojich ľudí?

Povedala by som, že áno. Prísna, ale férová.

Ktorý Kempinski je podľa vás najkrajší?

Rozhodne najluxusnejší je podľa mňa Emirates Palace, ten je v Abú Zabí. Tam je to bohatstvo a zlato neprehliadnuteľné. Na druhej strane, z hľadiska toho domáckeho pocitu, útulnosti, je náš tatranský hotel môjmu srdcu najmilší.

Ako riaditeľka hotela viete v každú minútu dňa, čo sa deje vo vašom hoteli?

Tento stav, žiaľ, nie je možné dosiahnuť... (smiech) Preto vravím, že mám síce svoj denný plán, čo chcem urobiť, ale potom sa pristihnem, že zastupujem požiarnika, policajta, respektíve akúkoľvek zložku, ktorú práve treba... (smiech)

Ako vyzerá váš denný plán?

Ráno začíname poradou s vedúcimi všetkých oddelení, prejdeme si, koľko máme príchodov, či prichádza nejaký VIP hosť, či vieme o jeho špeciálnych preferenciách. Potom sa snažím byť prítomná na raňajkách, na check-outoch, aby som sa porozprávala s odchádzajúcimi hosťami a zistila, či boli spokojní, potom kontrolujem izby, či sú pripravené na nových hostí...

Vy kontrolujete izby??? Či sú dobre vyupratované?

Samozrejme! Je to veľmi dôležité. Hosť musí vedieť, že manažment zastupuje jeho záujmy a vie, čo sa deje, napríklad aj v jeho izbe. Konkrétne v našom hoteli trávia hostia veľa času na izbách, lebo sú, aké sú. Preto musia byť perfektne pripravené.

A akí sú VIP hostia? Pamätáte si nejakú legendárnu bláznivú požiadavku?

Vo všeobecnosti, dajme tomu až v 90 percentách, sú VIP hostia tí najpohodovejší. Nie sú s nimi žiadne problémy. Vedia, že dostávajú nadštandardný servis, pričom mojím zámerom je robiť to tak, aby to „neklalo oči“ ostatným hosťom. A požiadavky... na to vám môžem povedať len toľko, že som sa ešte nestretla so žiadnou, ktorú by sme nevedeli splniť... (úsmev)

Nie, vďakabohu, nie. Predsa len, človek potrebuje aspoň aký-taký pocit domova. Ale na telefóne som 24 hodín.

Ako dokážete žiť tu, medzi nami Slovákmi bez svojej najbližšej rodiny? Necítite sa osamelo?

Viete, hotelový biznis je taký. Personál je ako moja rodina. Je tam veľa ľudí, ktorí hovoria po anglicky, nemecky, takže osamelá nie som. Chodím domov do Nemecka raz za rok, zvyčajne na sedem dní, a v rámci voľnejších víkendov chodievam za priateľmi do Viedne, keďže je to na skok.

To nevyzerá príliš na rodinný život. Ako žena ste teda museli veľa obetovať, aby ste sa dostali na túto pozíciu.

Áno. Bez tejto obete by to nebolo možné. Ale som šťastná, že mám takúto prácu.

Ktorú časť svojej práce máte najradšej?

Keď mám všetko pod kontrolou a keď veci bežia akoby samy od seba, pretože tím funguje.

Medzi riaditeľmi ostatných Kempinski hotelov je koľko žien?

Ja som štvrtá. Spomedzi asi osemdesiatich. Skombinovať takýto post s nejakým rodinným životom je pre ženu takmer nemožné.

Takže musíte medzi toľkými mužmi poriadne vyčnievať. Aj musíte tvrdšie pracovať?

Trikrát. Ale toto mi povedali ešte na začiatku, keď som v tomto biznise len začínala. Vtedy mi jeden riaditeľ povedal, priprav sa, že vždy budeš musieť dokázať trikrát toľko ako muž, aby si sa dostala, kam chceš.

Ako vidíte svoju budúcnosť? V nejakom ďalšom dobrom hoteli? Alebo už len v hojdacej sieti v záhradke?

Ešte nie som unavená, rada pracujem... (úsmev) Takže aj keď nepracujem, musím ísť a objavovať nové veci, nové miesta, neviem len tak nič nerobiť.

Kathrin Noll sa narodila v Nemecku. Má vzdelanie z oblasti stravovania, pracovala ako recepčná vo Veľkej Británi aj ako čašníčka vo Švajčiarsku, až napokon začala svoju kariéru pre spoločnosť Kempinski v roku 1999 v ich mníchovskom letiskovom hoteli.

Odtiaľ odišla otvárať Kilimanjaro Hotel Kempinski v Dar es Salaam v Tanzánii, neskôr získala ďalšie skúsenosti na Blízkom východe v hoteli Kempinski Hotel Ajman. V Grand Hoteli Kempinski High Tatras je od roku 2010, generálnou riaditeľkou hotela sa stala tento rok v marci.

Dravá šéfka rodinu takmer nevidí: Prečo sa rozhodla takto žiť?

Výber pre vás

Dravá šéfka rodinu takmer nevidí: Prečo sa rozhodla takto žiť?

Súvisiace články

Dokonalá dáma z obrazovky: V súkromí miluje adrenalínové športy

Pohnutý osud Oprah Winfrey: Znásilňoval ju vlastný strýko!

Žena, ktorá zmenila históriu: Máte na niečo chuť? Urobte to!

Výber pre vás