No vôbec to nebolo také, ako si predstavovala... Tu je jej skutočný príbeh.

Hneď ako som za sebou zatvorila dvere, srdce mi začalo prudko búšiť. Keď som ich starostlivo zamykala na dvakrát a skúšala, či je naozaj dobre zamknuté, ruky sa mi neskutočne triasli. Podlaha bez kobercov škrípala pri každom kroku cez vstupnú halu, no inak bol dom tichý a takmer až desivo pokojný. Je to prvá noc v mojom novom dome a som šokovaná sama zo seba, ako neisto sa cítim. Po vlastnom domčeku som zúfalo túžila celé roky. No po rozvode sme podobne ako mnoho iných párov na Slovensku museli pre financie s mojím ex manželom Petrom (57) zostať bývať v našom spoločnom byte pod jednou strechou.

No dnes, po piatich rokoch, odkedy sme sa rozhodli žiť každý svoj život a rozísť sa (predtým sme boli spolu 25 rokov, z toho 23 ako manželia), mám konečne svoje miesto, kde môžem skloniť hlavu. Malý domček na okraji hlavného mesta mi úplne poplietol hlavu. Bola som celkom pobláznená do tohto milého storočného domčeka v starej štvrti na predmestí a na sťahovanie som sa tešila ako malé dieťa.

Deň sťahovania sa blížil a vo mne začal enormne narastať pocit strachu. Môj syn Erik (21) odišiel študovať na univerzitu do Prahy, takže som zostala nielen single žena po päťdesiatke, ale navyše ešte aj žena, ktorá trpí syndrómom opusteného hniezda. Môj bývalý muž počas nášho manželstva veľa cestoval, takže na samotu som bola zvyknutá, no oficiálne som sama nebývala už vyše 30 rokov.

Keď som naposledy bývala sama, môj život bol úplne iný. Dvadsaťročná elévka, ktorá sa dostala do jedného z mála vychádzajúcich časopisov v krajine so sídlom v hlavnom meste, s priateľmi a rodinou v tesnej blízkosti. Teraz mám po päťdesiatke a som na voľnej nohe. Moji rodičia pred rokmi zomreli a moji priatelia aj rodinní príslušníci sú porozliezaní kade-tade po celom svete. Dnes som oveľa izolovanejšia – a oveľa staršia. V tú prvú noc som si ľahla do postele. Aj nepatrné zvuky vo mne vzbudzovali hrôzu. Voda v radiátoroch, spínač bojlera, zvuk motorky na ulici, štekot psa. Až do úsvitu som nezažmúrila oka.

Keď ma nerušil zmätok zvonku, v hlave sa mi hmýrilo veľa myšlienok. Budem schopná platiť účty? Vydrží starý bojler ešte rok? Ako sa darí synovi v Prahe? Všetky obavy a nejasnosti, o ktoré som sa v manželstve delila s mužom, sa ozývali nástojčivejšie, keď som im stála tvárou v tvár len ja sama. Cítila som sa veľmi neisto. Nie som ten typ, ktorý sa ľahko niečoho zľakne, ale tie zvuky, na ktoré som nebola zvyknutá, mi v noci nedajú spať. A keď konečne zaspím, vzápätí ma prebudia zvuky zdola. Potom sa mi zasa zdá, že niekto chodí po izbe. Srdce mi divoko búši, keď schádzam dolu schodmi pozrieť sa, čo sa to tam deje. Zapálim všetky svetlá: „Kto je tam?“ – kričím čo najhlasnejšie s nádejou, že prípadných votrelcov vystraším. Znovu počujem čudné zvuky. A potom zbadám mačku, ktorá sa ma zľakne a beží tak rýchlo, že si ani nevšimnem, či je čierna, alebo biela. Vydýchnem si. S Petrom sme mali psa Dana, tak si ho budem často brať k sebe. Jeho štekot hádam odstraší túlavé mačky aj zlodejov.

Výmena žiaroviek, upratovanie neporiadku a vyhadzovanie zbytočností a starých rároh, pes... je toľko maličkostí, na ktoré v živote v páre zabúdate či nemyslíte. V párovom spolužití jedného dňa dospejete do štádia, keď si prirodzene rozdelíte úlohy: každý robí, čo mu prischne, a ten druhý na to už nemusí myslieť. Veľa životných povinností za vás teda prevezme niekto druhý. Uvedomila som si, že u nás Peter postupne prebral na svoje plecia väčšinu praktických povinností – platenie účtov, sledovanie poistiek, starostlivosť o auto. No a čo sa domčeka týka, som úplne nemožná. Neviem, čo s terasou, do ktorej som sa tak zamilovala, ale od 70. rokov sa jej nikto ani nedotkol.

Sedela som na dlážke a civela na aplikačnú pištoľ a tubu s tmelom (hmota, ktorou sa vypĺňajú škáry, predtým som o tom nemala ani potuchy). Panebože, ako sa dáva náplň do pištole? To keby som aspoň vedela. Rýchlo som vyhľadala návod na Youtube. Je ľahké byť lenivou, keď žijete po niekoho boku, uvedomila som si. A ešte ľahšie je uveriť tomu, že práce sú mužské a ženské. Keď som v dvadsiatke bývala sama, uťahovala som skrutky, zatĺkala klince, a dokonca som si opravila starú pohovku. Dnes s boľavým chrbtom som úprimne rada, keď bez ujmy vymením posteľnú bielizeň.

No nie je to len o fyzickej sile. Moja priateľka Anička, ktorá ovdovela dávnejšie, ma varovala pred osamelosťou. „Musíš si nájsť pravidelnú náplň, musíš sa niečomu naplno venovať,“ hovorila mi Anička. „Zapájaj sa do všetkého, neodmietni žiadne pozvanie.“ Nebola som na to pripravená. Ešte nie. Potrebovala som čas a priestor, aby som si zvykla sama na seba, aby som znovu našla svoje ja. Keď som žila s Petrom, všetko bolo hlučné. Jeho hudba znela bytom, stále niečo rozprával a komentoval. Program v TV, alebo keď sme sa viezli v aute, nadával na šoférov, a keď som varila, klebetil so mnou v kuchyni. Túžila som po troche ticha. No teraz, keď som začala bývať sama, chápem moju mamu, ktorá mala po otcovej smrti stále zapnuté rádio. Dom niekedy pôsobil až príliš ticho.

Keď s niekým žijete 25 rokov, môžete stratiť časť vlastnej identity. Všetky vzťahy si vyžadujú kompromisy a ja som prišla na to, že som ich robila priveľa. Až som zabudla, kto vlastne som. Popravde, už ani neviem, čo mám rada. Začala som všetko skúmať – od jedla, ktoré kupujem, cez prácu, ktorú robím, až k spôsobu, akým trávim víkendy. Natrela som môj nový – starý dom na bielo, biele plátno, ktoré mi vo veciach, dúfam, urobí jasno. Vytriedila som knihy, nábytok a drobnosti, ktoré už nebudem používať. Zrušila som členstvo vo fit klube (nebola som tam už mesiace). Asi by som si mala nájsť nového koníčka! Alebo začnem pracovať ako dobrovoľníčka pre charitatívnu organizáciu. Prihlásim sa na taliančinu či kurz tanca.

Volal mi syn, že sa chce poradiť o školských veciach a porozprávať o ľuďoch, s ktorými sa zoznámil. Hneď som sa cítila lepšie. Existuje úplne nový svet, ktorý objavíte, keď ste sama, a ja musím prísť na to, akú rolu v ňom chcem hrať. Zatiaľ na to idem opatrne, len skúšam, aká hlboká je voda. Chcela som sa zapojiť do miestnych aktivít, ale vraj teraz nikoho nepotrebujú... Sedím vo svojej obývačke, popíjam víno (ozaj, mám ja vlastne víno rada?) a čakám, čo bude ďalej. Môj nový domov je v štádiu „pracuje sa na ňom“ a v tomto štádiu som asi aj ja.

Zisťovali sme, aké máte skúsenosti vy a tu sú odpovede:

V päťdesiatke som opäť sama a cítim sa, ako keby ma niekto vrátil o dve generácie dozadu.

Konečne si môžem robiť, čo chcem, a nemusím nikomu nič vysvetľovať, pýtať si peniaze a povolenie...

<strong>Zuzana, 57, Banská Bystrica</strong>

Po rozvode pred šiestimi rokmi som skúšala rôzne zoznamky – hlásili sa mi samí muži starší o desať rokov a viac. Povedala som si, že ďakujem, som síce zdravotná sestra, ale nemusím ju robiť aj doma.

Kúpila som si psíka, ale nie preto, aby som sa cez neho zoznámila s nejakým novým partnerom... No našla som vďaka nemu skvelú partiu kamarátok.

Eva sa po rozvode tešila na nový začiatok v novom dome, lenže... Ani vo sne by jej nenapadlo, že sa stane toto

Výber pre vás

Eva sa po rozvode tešila na nový začiatok v novom dome, lenže... Ani vo sne by jej nenapadlo, že sa stane toto

Súvisiace články

Tajomstvá slávnych manželstiev: Tieto páry sú spolu už roky! Ich vyznania lásky sú také nádherné...

Muž sa mi priznal k niečomu, z čoho sa mi podlomili kolená: Mám mu znova uveriť?

Rozvedený otec prežíva neustále trápenie: Každodenné odlúčenie od osôb, ktoré miluje

Výber pre vás