Má dva mesiace do majstrovstiev Európy vo Francúzsku a necelý polrok do letnej olympiády v Londýne. Preto som čakala, že sa z auta vysúka vážny a sústredený športovec, hlava plná bradiel, cvikov, poroty, nervov. V ústrety nám však vyšiel vysmiaty mladý muž, na gymnastu dosť vysoký, pokojný, až som z neho chvíľami nadobúdala dojem, že to má celé na háku. V podstate aj má, ale nie tak, ako to možno vyznieva na prvý pohľad.

Samo je v histórii samostatného Slovenska nositeľom niekoľkých prvenstiev: ako prvý gymnasta sa prebojoval na olympiádu. Je prvý od nás, kto zaviedol nový prvok, ktorý už nosí jeho meno; v gymnastickej terminológii – veletoč na jednu žrď. Dodnes je jediný a prvý Slovák, ktorý sa umiestnil na Svetovom pohári v slovinskom Maribore. Úžasný úspech dosiahol na majstrovstvách sveta v Rotterdame, kde skončil na ôsmom mieste.

Story okolo jeho začiatkov je až veľmi obyčajná. Pochádza z ôsmich detí, mama nešportovala nikdy, otec sa venoval kulturistike a hokeju. Vtedy ešte bývali v Košiciach, a keďže Samo mal priveľa energie, otec ho prihlásil na gymnastickú prípravku. Chlapec na rozdiel od sestry a brata, ktorí vydržali sotva rok, zostal.

Rodinná dynastia: manželka Jana a (zľava) Samko, Damián a Peťko.

„Mňa to bavilo, boli sme výborná partia, na sústredenia sme chodili, vládla tam rodinná atmosféra. Ja som sa vzoprel len dvakrát; raz v štrnástich, asi na dva mesiace, keď mi prišlo milšie behať s kamarátmi; druhý raz nedávno, keď som bol zamestnaný ako športovec za 400 eur mesačne.“

Podobne ako v iných športoch u nás, aj v gymnastike platí, že máme minimálnu základňu, a tak je normálne, že v kategóriách seniorov a mužov súperí len pár skalných.

„Muži sme traja a juniorov tak do desať. Tí sú odo mňa mladší o desať rokov a medzi nimi a deťmi je zase desaťročná medzera,“ stručne zhodnotí súčasný stav. Nebol by to však Samo, keby nepodotkol, že všetkým, ktorí to vzdali, ďakuje, lebo inak by to nemal také ľahké. Samozrejme, žartuje, lebo oddrieť si musel všetko sám. Čo všetko sa teda muselo stretnúť v jeho prípade, aby to dotiahol až na olympiádu?

„Najviac musí chcieť gymnasta, a keďže aj on máva chvíle, keď sa mu nechce, potrebuje ešte niekoho, kto ho k tomu, obrazne povedané, donúti. Mne boli veľkou oporou rodičia a tréner Martin Zvalo, s ktorým som už desať rokov.“

Ofi ciálne je Samo profesionálny vojak v športovom klube. Z Košíc si ho pod svoje krídla vzala Banská Bystrica, ale trénuje a žije v Bratislave, kde má na svoj šport najlepšie podmienky. Je vojakom druhého stupňa, po ňom nasleduje slobodník, ale výložky jeho uniformy o tom mlčia.

Bodaj by stál na stupni víťazov aj v Londýne!

„Neboli na sklade,“ zasmeje sa a dodá: „Môžem ešte povýšiť, ale musím absolvovať výcvik. Už ma volali, ale povedal som, že pôjdem až po olympiáde.“

Na tú sa pokúšal kvalifikovať už v Aténach (2004) a v Pekingu (2008), kde spadol z hrazdy a bolo po nádejach. Prvú možnosť na tohoročnú olympiádu v Anglicku mal na MS v Tokiu (2011), ale kvalifi koval sa na predolympijské hry v Londýne a tam to vyšlo!

Na MS v Rotterdame (2010) prvý raz predviedol svoj nový prvok. Vymysel ho tréner, je veľmi ťažký, čím spustil novú éru v gymnastike.

„Komisia ho uznala bez problémov ako prvok s piatou obťažnosťou D,“ spomína. Hneď sa ho naň pýtali viacerí gymnasti a niektorí ho už o rok mali v zostave.“

Tak toto je časť Piaseckého krkolomného prvku.

Zdá sa, že Samo si týmto skutočne ťažkým prvkom na seba ušil poriadne búdu. On sa však iba schuti zasmeje a poznamená: „Nie je to dobrý prvok. Gymnasti z neho padajú.“ Pochopíme. Tak takto sa likviduje konkurencia :-).

Na olympiádu sa chystá svetová špička, deväťdesiat najlepších gymnastov sveta. Medzi favoritov patria Japonci, Číňania, Kórejčania, Rusi, Američania či Ukrajinci. Bez šancí však nie je ani Samo. Je o trochu vyšší, než býva gymnastický priemer, čo je výhoda v známkach za estetický dojem, lebo vyšší gymnasta pôsobí elegantnejšie; súčasne je však jeden z najťažších. Kým najľahší váži 54 kg, priemer sa pohybuje okolo 65 až 68 kg, Piasecký váži „až“ 74 kg.

Potom je tu ešte šikovnosť na jednotlivých náradiach. Na kvalifi kácii museli muži predviesť všetkých šesť: bradlá, hrazda, kruhy, prostné, koňa a preskok, na olympiádu si môžu vybrať dve. Piasecký je najsilnejší na hrazde a bradlách, už si vybral. Napriek veľkému úsiliu a tréningom samotný športovec až tak veľmi porotcov neovplyvní.

Na tréningu s malými gymnastami a synom (vľavo).

„Jeden deň sa im páčim, druhý nie. Nie je to objektívne. To, ako skončím, je lotéria. Rozhodca, ktorý ma nepozná, mi dá hneď najnižšiu známku... ale ak majster sveta urobí chybu, pokojne ju prehliadnu. Proste meno robí svoje, je to zložité.“

Na lepšiu ilustráciu, v mužskej gymnastike rozhoduje porota zmýšľaním podobná tej krasokorčuliarskej. Najnižšia a najvyššia známka sa škrtá, zvyšok sa spriemeruje.

To je jeden z dôvodov, pre ktorý Samo pôsobí chvíľami ako nezainteresovaný divák.  „Jediné, čo môžem urobiť, je trénovať, dať svoj prvok, hoci je naozaj veľmi ťažký, ale na olympiáde musím ukázať všetko, čo viem, teda najťažšiu zostavu. Prvá osmička by bol úžasný úspech, ale počíta sa aj olympijská šestnástka.“

Sympatický gymnasta sa pri súťažiach nespolieha na žiadne talizmany ani rituály.

„Nemám nič, iba vlastnú hlavu, ktorá vie, čo má telo robiť. Až taký profesionál nie som,“ zavtipkuje na margo osvedčených pomôcok. „Na čo sa mám stresovať? Trému nemávam, nervózny nebývam. Keď budem majster sveta, nič sa nestane. A keď ním nebudem, takisto. Nemám čo stratiť, to je moja výhoda.“

Od februára sa po krátkej prestávke pustil do intenzívnych tréningov a aj vďaka nim hovorí, že na MS v Montpeliére by to mohlo byť na fi nále. Trénuje dvojfázovo, ráno a poobede. Medzitým ide domov na obed, dá si „šlofíka“, venuje sa manželke Jane a trom synom Samkovi (6), Peťkovi (4) a Damienovi (3). Rád chodí do prírody, bicykluje sa, hudbu nerieši, počúva, na čo má práve chuť, miluje komédie a neznáša horory. S manželkou, kaderníčkou na materskej, sa zoznámil počas oslavy na diskotéke. Podobne ako si veľa ľudí dodnes nevie predstaviť, čo vlastne robí, netušila to ani jeho nastávajúca polovička.

Hrazda a bradlá sú Samove najsilnejšie disciplíny

„Keď sa jej pýtajú, čo robím, a povie, že som gymnasta, väčšinou si predstavia ženské prostné a mňa so stuhou v ruke,“ smeje sa stále dobre naladený Samo. Na svoj vek príliš ženatý a príliš „detnatý“ športovec.

„Nemyslím si, že som sa oženil skoro, koľko som mal, 21? Ja som to tak cítil a neľutujem.“

Pôvodne chceli mať po dvoch synoch dcéru, ale aj do tretice prišiel na svet chlapec. Dvaja starší už pomaly kráčajú v otcových šľapajach: „Najstarší chodí do prípravky, nechám ho dva roky a uvidím, či ho to bude baviť. Stredného som prihlásil na pohybové hry trikrát do týždňa. Či z nich budú gymnasti, ukáže čas. Možno sa časom podajú na tatka, ktorého veľkou devízou je veselá povaha. Pre nevydarené prvky na tréningoch sa už nejeduje. „Ako osemnásťročný som občas tĺkol do koňa, keď som z neho desiaty raz spadol, ale už som sa upokojil. Až keď som sa oženil, som pochopil, čo je ťažké,“ zažartuje na rozlúčku.

Gymnasta Piasecký: Až keď som sa oženil, pochopil som, čo je ťažké

Výber pre vás