Prvé mesiace po zoznámení a zamilovaní sa sú väčšinou tie najvzácnejšie. Prvý bozk, po prvý raz vyslovené slová Milujem ťa! Ale môj manžel si nič z toho nepamätá, pretože pol roka po našom zoznámení mu autonehoda vymazala všetky spomienky, začína svoje rozprávanie Kristína.

Po prvý raz som Števa stretla vďaka našim spoločným kamarátom a hneď to medzi nami začalo iskriť. Ale bola som veľmi opatrná, práve pred rokom som sa rozviedla a ťažko som sa z toho spamätávala. Napriek tomu, čo vravím, keď mi Števo navrhol, aby sme spolu išli na večeru, súhlasila som. Začali sme sa stretávať čoraz častejšie a mali sme sa o čom rozprávať. O jeho práci, koníčkoch, o mojej láske k televíznym seriálom z medicínskeho prostredia, bolo toho veľa a cítila som, že sme si čoraz bližší. V jeden letný večer ma Štefan chytil za ruku a povedal, že ma miluje. Zatočila sa mi hlava šťastím, cítila som to rovnako.

Pár minút po ich odchode zazvonil telefón...

Začali sme plánovať spoločnú budúcnosť, ako budeme spolu bývať, zoberieme sa, koľko budeme mať detí. O pol roka nato sme spolu išli navštíviť moju mamu, ktorá práve oslavovala narodeniny. Považovala som to za vhodný moment, ako predstaviť Štefana celej rodine. Oslava prebiehala vo veľmi príjemnej nálade a Štefan si hneď na prvý raz dobre porozumel s mojím otčimom aj s bratrancom Jankom. Našli si spoločnú tému, záľubu v autách, a Janko navrhol, aby sa v trojici previezli v jeho novom bavoráku. Len pár minút po tom, ako odišli, zvonil mojej mame telefón: Volá Janko, vraví, že mali autonehodu, otčim je mŕtvy, Štefan sa vážne zranil, kričala na nás v panike.

Zaplavil ma šialený strach, ale všetko, čo som dokázala v tom momente robiť, bolo, že som sa pustila do hysterického plaču. Veď ešte pred chvíľkou sme všetci sedeli v záhrade, žartovali, bavili sme sa a mali dobrú náladu. A zrazu nebolo isté, či Štefan vôbec žije. Vybehli sme pred dom a uvideli sme blížiacu sa sanitku so zapnutým majákom. 400 metrov od nášho domu bolo skrížené a celkom zničené Jankovo auto. Utekala som k nemu a modlila som sa, aby to všetko bol len sen a aby všetko bolo v poriadku. Ale ako som sa blížila k vraku, bolo mi jasné, že v poriadku nie je vôbec nič.

Janko, ktorý šoféroval, bol síce nezranený, ale otčim, ktorý sedel na sedadle spolujazdca, ležal na chodníku v kaluži krvi. A môj Štefan bol zakliesnený medzi zadnými sedadlami. Kričala som na neho, ale nikto sa neozval, v aute bolo ticho. Štefan bol v bezvedomí. Trištvrte hodiny som sa pozerala na to, ako hasiči vystrihujú plechy, aby ho mohli dostať vôbec von. Môj vzťah sa len nedávno začal.

Nastúpila som k nemu, keď ho naložili do sanitky, a rútili sme sa do nemocnice. Čakala som v čakárni pred jednotkou intenzívnej starostlivosti, ale lekári mi povedali, že upadol do kómy. Dovolili mi na chvíľku nazrieť, ležal tam pokrytý drôtmi a hadičkami bez jedinej známky života. Všetky jeho zranenia sú vnútorné, vysvetlil mi lekár.

Jankovo auto sa zrazilo s prichádzajúcim autom z vedľajšej ulice. Najväčšiu silu nárazu schytal otčim a Štefan. Jeden bol mŕtvy, druhý mal zlomené rebrá, poranenú chrbticu, kolabovali mu pľúca. Ale v najväčšom ohrození bol jeho mozog, nárazom sa porušili nervové spojenia. Ak sa preberie, je možné, že bude trpieť stratou pamäti a nebude si pamätať celé mesiace pred nehodou, vraveli mi doktori. Bola som zúfalá, veď mesiace pred nehodou boli vlastne celé obdobím nášho vzťahu!

Všetko, čo som mohla robiť, bolo čakať. Tak som čakala. Týždeň som sedela pri jeho posteli a rozmýšľala som. Štefan bol stále tu, ale jeho spomienky na nás dvoch budú preč. Máme vôbec ešte spoločnú budúcnosť? Bolo mi smutno za všetkým pekným, čo sme spolu prežili.

O desať dní po úraze sa Štefan prebral

Začal žmurkať, hýbať rukami. Bála som sa tohto momentu. Na jednej strane som sa nevedela dočkať, kým sa preberie, na druhej strane som bola vydesená z toho, čo príde. Spozná ma? Myslela som na tie krásne chvíľky, keď mi povedal, že ma miluje, keď ma držal za ruku, keď sme plánovali.

Keď Štefan zosilnel, lekári ho odpojili od dýchacích prístrojov. Otočil sa ku mne a hľadel na mňa bez jedinej známky, že ma spoznáva. Videla som, že zúfalo loví v pamäti, kto asi môžem byť. Nakoniec povedal: "Neviem kto si. Nepoznám tvoje meno. Ale viem, že ťa milujem." Možno som bola na prvý pohľad cudzincom, ale stále tu bolo niečo, čo nás spájalo! Aj ja ťa milujem, povedala som mu so slzami v očiach.

Štefan si nepamätal ani na nehodu, ani na niekoľko mesiacov pred ňou. Pamätal si len udalosti a osoby z dávnejšej minulosti. Keď som sa ho napríklad pýtala, aké má auto, povedal mi značku, na ktorej jazdil pred desiatimi rokmi. Novšie spomienky sa mu veľmi ťažko lovili v pamäti, ale občas sa nejaká objavila. Pomáhala som mu, ako som najlepšie vedela. Naše prvé rande bolo v kaviarni v centre mesta, pamätáš si? Mal si oblečenú modrú košeľu – snažila som sa mu pripomenúť okamihy, ktoré boli pre mňa dôležité. Bolo to veľmi frustrujúce. Ale Štefanova pamäť nebol jediný následok nehody. Musel sa opäť učiť chodiť.

Po piatich mesiacoch opustil nemocnicu a rozhodli sme sa, že budeme bývať spolu. Nebolo to to, čo sme plánovali, ale potreboval ma a ja som mu chcela pomôcť. Napriek všetkému som však nechcela byť len jeho opatrovníčkou, túžila som byť jeho priateľkou. Stále som cítila, že to medzi nami iskrí ako na začiatku, keď sme začali byť pár. Ale pre Štefana som bola nová cudzia žena. Kedykoľvek ma držal za ruku alebo ma bozkával, to všetko bolo pre neho ako po prvý raz.

Nie je to muž, ktorého som kedysi stretla

Nakoniec sa všetko zmenilo na Vianoce. Pozerali sme doma televíziu, keď sa ma zrazu spýtal: Vezmeš si ma? Samozrejme, že áno, odpovedala som mu hneď. Uvedomovala som si, že Štefan už nie je ten muž, ktorého som kedysi stretla, ale nehoda mi ho ukázala ešte v inom svetle, aký je láskavý, cieľavedomý, odhodlaný. O rok neskôr som otehotnela a narodil sa nám náš syn Marko. Vytvorili sme si spolu nové spomienky a stále sa máme o čom rozprávať.

Dnes je to už päť rokov od nehody. Štefan stále nemôže pracovať, má problémy s chôdzou na dlhšie úseky a aj s krátkodobou pamäťou. Ale napriek všetkému neľutujem, že som pri ňom vydržala a že sme obnovili náš vzťah. Štefan je fantastický manžel a skvelý otec. Naša láska prešla skúškou a vydržala všetko, stále je medzi nami niečo, na čo nikdy nezabudneme.

Osud sa s nimi kruto zahral: Keď sa Kristínin partner po nehode prebral, čakal ju nepríjemný šok!

Výber pre vás

Osud sa s nimi kruto zahral: Keď sa Kristínin partner po nehode prebral, čakal ju nepríjemný šok!

Súvisiace články

Vrátila sa, aby mi pomohla: Za život vďačím mŕtvej babičke

Ťažká autonehoda navždy zmenila môj život: Nikdy neuvidím muža, ktorého milujem

Výber pre vás