Uplynulo viac ako päť mesiacov odvtedy, keď do mňa na rušnej ulici nečakane vrazil opitý muž. Trafil ma rukou rovno do prsníka. Rana bola tvrdá a bolesť sa mi už vtedy rozliala do tela ako strela. Bolesť neprestávala ani na ďalší deň, práve naopak, dlhé mesiace som trpela a zvíjala sa v bolestiach. Samozrejme, že som bola u lekára, vyskúšala som všelijaké babské rady aj modtlitby, ale nič z toho nepomáhalo. Keď bolesť neprestávala ani v noci, miestami som premýšľala, že takto žiť nemôžem a či by nebolo lepšie zomrieť. Manžel ma v strachu sledoval, utešoval a bál sa, aby som neurobila nejakú hlúposť. Tvrdil, že príde leto a bolesti sa určite zmiernia. Lenže ja som bola z toho všetkého unavená, málo som spala a to sa tiež odzrkadľovalo na mojej zlej psychike.

Jedného dňa cestou k lekárovi sme sa s manželom zastavili v blízkom kostole. Nikdy som nebola horlivou kresťankou, ale keď som ho uvidela na ceste, niečo ma tam veľmi ťahalo. Bola to taká zvláštna sila, že sa ma manžel niekoľkokrát spýtal, či naozaj teraz musím ísť do kostola, či nemôžeme ísť niekedy inokedy. Ale ja som jasne cítila, že musím ísť teraz. Vošli sme dnu, sadli si do prednej lavice a ja som sa pohrúžila do modlitby prosiac nebesá, Boha, aby ma uzdravili z tých strašných bolestí. Uprene som sa zadívala na sochy svätých a tie otvárali ústa, akoby spievali. Obrátila som sa k manželovi a spýtala sa ho potichu, či to vidí aj on. „Nie,“ odvetil mi sucho a trochu počudovane aj so strachom v očiach ma chytil za ruku. Chápala som, že sa o mňa bojí, možno si myslel, že už z toho všetkého bláznim. Ale o chvíľu som videla, ako sa sochy ku mne približujú. Manžel stále nič nevidel a začal byť z toho nervózny. „Nie, drahá, sochy sú na tom istom mieste, kde predtým,“ upokojoval ma. „Tebe sa to len zdá, azda máš horúčku, poďme radšej von.“ Chytil ma okolo pliec a vyviedol z kostola.

„Mal si ma nechať tam,“ zaprotestovala som. „Vieš, že aspoň na chvíľu som necítila tú hroznú bolesť?“ „A ako ti je teraz?“ vyzvedal manžel. „Teraz som veľmi unavená,“ odvetila som. „Odveď ma niekam, kde by sme si mohli sadnúť!“ poprosila som ho. Pomalým krokom sme sa dostali do najbližšej kaviarne. Po chvíli sa ma znovu opýtal, či cítim bolesť. Pokrútila som hlavou a povedala: „Nie, len sa mi chce veľmi spať, ale veľmi. Nedokážem ísť k lekárovi. Zrušme to a poďme domov. Vážne si potrebujem oddýchnuť.“

Naozaj sme sa po tej zvláštnej udalosti vrátili domov a ja som zaspala a spala som veľmi dlho. S malými prestávkami som prespala tri dni, akoby som potrebovala dobehnúť všetky tie prebdené noci, ktoré som strávila v bolestiach. A po tomto blahodarnom spánku, keď ma konečne nič nebolelo, som začala normálne fungovať. Neviem, čo sa stalo v tom chráme, či naozaj zasiahla vyššia moc a bola som zázračne vyliečená. Alebo to bolo niečo iné? Ale som za ten dar veľmi vďačná. Keď už nič nepomáhalo a ja som mala totálne čierne myšlienky, bola som znovu vrátená do života. Neviete si predstaviť, aká je to sloboda, žiť bez bolesti a konečne si normálne vychutnávať deň za dňom. Veľmi som za to vďačná.

Nevysvetliteľné veci nás vždy zasiahnu. Či už v to veríme, alebo ich spochybňujeme, nejako nás to vyruší. Ale určité zásahy, ktoré si nevieme vysvetliť a skončia sa dobre, mnohých povzbudzujú a veriacim aj dávajú zmysel. Sme radi, že Lenke sa nakoniec uľavilo, a nech už sa to stalo akokoľvek, dôležité je, že sa cíti dobre a znovu môže plnohodnotne prežívať dni.

Lenku mučili hrozné bolesti a nič nepomáhalo: Keď raz vstúpila do kostola, udialo sa čosi zvláštne

Výber pre vás

Lenku mučili hrozné bolesti a nič nepomáhalo: Keď raz vstúpila do kostola, udialo sa čosi zvláštne

Súvisiace články

Matúš prezradil, ako našiel svoju osudovú ženu: V živote by mi nenapadlo, že ju spoznám práve takto!

Anna zažíva to, čo mnoho žien na Slovensku: Po rozvode nevládala splácať pôžičky, skončilo sa to takto...

Gynekológ jej oznámil zdrvujúcu správu, ale to najhoršie prišlo doma: Z manželovej reakcie sa zrútila...

Výber pre vás