Pracovala som ako inštruktorka v autoškole. Bol to môj život. Trávila som tam 15 hodín denne a väčšinou aj viac. Bolo skvelé vidieť, ako naučíte niekoho jazdiť. Bavilo ma tráviť čas so žiakmi, odovzdávať im nové informácie, učiť ich, ako byť tými najlepšími šoférmi. Žiaci ma volali teta medíková, pretože som im venovala všetok svoj čas, bola som trpezlivá a robila pre nich veľa vecí navyše. Tešilo ma, že to môžem pre nich urobiť. No to, že som sa stále naháňala, robila všetko pre druhých a stíhala popri tom aj variť, prať, starať sa o domácnosť a o rodinu a chodiť do práce, v ktorej som bola od rána do večera, sa niekde odzrkadlilo.

Jedného dňa som šla na obyčajnú preventívnu prehliadku. Doktor ma poslal na snímku pľúc. A vtom prišiel zlom. Na pľúcach mi našli vodu. Okamžite som musela ísť k pľúcnej lekárke. Povedali mi, že som prišla o päť minút dvanásť. Mohla som sa zadusiť. Doktorka mi vybavila lôžko v špecializovanej nemocnici na pľúcne choroby. Zistili mi fibrózu pľúc. Je to choroba, ktorá sa už nikdy nebude dať vyliečiť. Nasadili mi silné lieky a bola som stále na pozorovaní. Ťažko sa mi dýchalo, nemohla som prejsť ani pár metrov.

O rok nato som šla na prehliadku k svojej gynekologičke. Pri sonografickom vyšetrení mi našli nález na prsníku. Na odporúčanie doktorky som šla na bratislavskú onkológiu. Bolo to pozitívne. Nikdy nezabudnem na ten deň, keď mi onkológ oznámil: Máte rakovinu. Prišla operácia. Bála som sa. Vybrali mi hrčku. To však ešte nebolo všetko, o pol roka mi prišli na to, že mám na tom istom prsníku aj druhú hrčku. Tá, našťastie, bola len tuková a negatívna. Znovu som šla na operáciu. Medzitým mi na inom vyšetrení zistili embóliu pľúc. Dali mi lieky na riedenie krvi. Zistili to v pravý čas. Ďalší rok, keď som šla k svojmu onkológovi na kontrolu, odporučil mi, aby som šla na operáciu maternice. Čakala ma v poradí už tretia operácia, tú som zvládala najhoršie. Po dvojtýždňovom zotavovaní sa rana nehojila. Prišla štvrtá operácia, keď mi to museli znovu šiť.

Popri tomto všetkom som sa dokázala stále usmievať, rozveseľovať cudzích ľudí a pomáhať im. Niekedy som si poplakala, predsa len to bolo na jedného človeka veľa. Najlepšie na tom všetkom bolo, že pri mne bola moja rodina a moji priatelia.

Dnes mám 46 rokov. Každý deň sa zobúdzam s problémami a bolesťami. Snažím sa na to nemyslieť. Som vďačná Bohu, že mi dal silu žiť. Ďakujem svojej rodine, priateľom a všetkým doktorom, ktorí sa mi snažili pomôcť. Som pyšná na svoju dcéru, ktorá sa musela naučiť variť, žehliť, piecť, a aj na svojho manžela, ktorý mi pomáha a stojí pri mne. A rovnako som pyšná na svojho syna, ktorý žije v Anglicku a o pár mesiacov bude zo mňa šťastná babka. Vážim si veci, ktoré som doteraz brala ako samozrejmosť a prajem všetkým čitateľkám Nového Času pre ženy veľa zdravia a nech si užívajú život a vážia si to, že sú zdravé a že tu môžu byť.

Naozaj silný príbeh o tom, že keď sa stále za niečím naháňame a nemyslíme na seba, môžeme sa jedného dňa dozvedieť krutú pravdu o svojom zdraví. Renátka, vaša vnútorná sila je úžasná, určite ste žiarivým vzorom pre všetkých, ktorí už nevládzu bojovať so svojimi diagnózami. Šetrite sa, nechajte sa rodinou rozmaznávať a sústreďte sa len na pozitívne veci, ktoré vám robia radosť. Želáme pevné zdravie, lebo to je naozaj najdôležitejšie.

Krutý osud? Mala som všetko, ale potom choroby obrátili môj život naruby

Výber pre vás

Krutý osud? Mala som všetko, ale potom choroby obrátili môj život naruby

Súvisiace články

Rozdelila nás moja choroba: Za nový začiatok by som bola ochotná dať všetko

Ratovať ma musela záchranka: Do električky či trolejbusu ma už nik nedostane

Srdcervúci príbeh dvoch kamarátok: Mne rástlo bruško, Viki si vypočula krutý verdikt

Život ju nešetril: Ani kruté rany osudu jej nevzali silu bojovať

Výber pre vás