Mám 2 dcéry so 16-ročným rozdielom. Kým pri prvej som ani nevedela, ako vyštudovala na magisterku, druhá bola živšia a mala rada pozornosť. Na druhom stupni boli niektoré dievčatá vyspelejšie a výstrednejšie v obliekaní aj maľovaní a Kristínka bola a je športový typ. A tak začala byť bokom.

Od triednej som dostávala prvé poznámky. Vždy, keď sa niečo udialo, bola zlá ona. Tak som to šla riešiť s učiteľkou, ktorá sa pri otázke, prečo iba moja dcéra, a nie aj iné žiačky, ktoré boli účastníčky hádok a bitiek, dostáva poznámky, vyjadrila vždy rovnako: „Spolužiačky povedali!“ Došlo až k riaditeľskému pokarhaniu. Volala som riaditeľovi, ktorý ani nevedel, že Kristína existuje, ale prijať ma mohol len na ďalší školský rok. Ihneď som vybavovala prestup a vyhľadala som psychologičku.

Nová škola, staršia triedna učiteľka a návštevy u psychologičky nám pomohli. Ďalšie problémy sa začali v ôsmom ročníku, keď stará triedna odišla a tiež sa vymenila zástupkyňa školy. A tá dcéru poslala na testy do psychologického centra. Testy zvládla na výbornú. Lenže nová triedna a zástupkyňa nám začali robiť zo života peklo. Ráno išla dcéra do školy a o dve hodiny mi volala zástupkyňa, aby som si po ňu prišla, že sa pobila. Samozrejme, na vine bola vždy iba ona. Nechávali ju sedieť pred riaditeľňou, keď som nemohla prísť.

Opakovalo sa to, a tak som hľadala pomoc v psychologickom centre, kde zariadili stretnutie riaditeľa, zástupkyne a triednej učiteľky, riaditeľky centra a mňa. Zistilo sa, že dcérine spolužiačky priznali, čo všetko na dcéru prichystali a robili...

Psychologička vysvetľovala učiteľom, že majú deti zbližovať a nie ich rozdeľovať. Myslíte, že to pomohlo? Moja dcéra skončila na psychiatrii a ja som sa dobreže nezbláznila. Keď sa po troch mesiacoch vrátila, spolužiačky jej hneď dali najavo, že psychiatričku nechcú. Riešila sa iná trieda, iná triedna učiteľka.

Onedlho som mala telefonát: „Prídite si po dcéru, je opitá.“ Kým som prišla, zavolali policajtov, dali jej fúkať. Jasné, že sa nič nepotvrdilo, tak ma poslali na testy na drogy. Samozrejme, nič, ale to nebolo všetko – akčná zástupkyňa poslala list na sociálku a na úrad v mieste bydliska mojej matky, hoci my s dcérou máme bydlisko inde. Ja som mamu opatrovala, a tak to využila. Celá dedina vedela o incidente, komu potom vysvetlíte, ako to bolo naozaj? Aké svetlo to vrhlo na moju rodinu? Riaditeľ školy sa síce ospravedlnil, ale dcéra bola zase na psychiatrii. S jednotkami od prvej triedy skončila s trojkami, ale aj štvorkami.

Teraz chodí na strednú školu, a našťastie, keď sa niečo deje, učiteľka to rieši so mnou. Odkaz pre matky, ktoré majú rovnaké problémy ako ja, nebojte sa a riešte ich, aj keď dieťa nechce. Znovu by som urobila pre ňu to isté, s tým rozdielom, že by som voči pedagogickému zboru bola ráznejšia.

Príbehy z praxe špeciálnej pedagogičky

PaedDr. Andrea Ondrejková 11 rokov pracuje ako školský špeciálny pedagóg na pomerne veľkej škole na sídlisku a tvrdí, že šikanu možno v niektorých prípadoch aj predpokladať.

Dalo sa to čakať, no učitelia ma nepočúvli

Raz sa mi stalo, že žiakovi zo sociálne slabšieho, nepodnetného prostredia s veľmi slabým prospechom a s poruchami správania hrozilo, že bude opakovať už 3-krát ročník, pričom žiaci v triede, ktorú práve navštevoval, ho celkom akceptovali, hoci bol od ostatných starší o 3 roky. Keďže sa však neučil a jeho známky boli zväčša nedostatočné, učiteľom nezostávalo nič iné, len ho nechať ročník opakovať.

Veľmi som bojovala s učiteľmi, aby mu dali tisícu šancu, skrátka, aby zostal v tej triede, ktorá ho akceptovala takého, aký bol, lebo do triedy, do ktorej sa mal dostať... hmm skrátka zoskupenie žiakov, vedela som, že to bude problém na problém a jednak aj to, že 14-ročný ostrieľaný medzi 10-ročnými maličkými, ktorí si len zvykajú na 2. stupeň, na pribúdajúce učivo, nových pedagógov, priveľa rozdielov.

A tak sa aj stalo. Žiak prepadol a ešte nebol ani október a už sme riešili problémy ako drobné krádeže, šikanu mladších spolužiakov, bitky, záškoláctvo a pracovníci z kurately či policajti chodili do školy a do rodiny ako na klavír.

Mali sme prípad, keď onkologický pacient, vážne chorý, šikanoval a bol agresívny na spolužiačky. Vlastne chcel byť zaujímavý, akoby chcel dokázať, že „mňa neľutujte, ja som silný“. Obracal tak na seba pozornosť. Po konzultáciách s mamičkou sme prišli na to, a aj lekári konštatovali, že medzi malými takto vážne chorými pacientmi je to bežný, pre nás nepochopiteľný jav. Vlastne slabý sa hrá na silného.

Tak ako v prvom prípade šikanoval prospechovo slabý žiak, stretla som sa aj s prípadom, keď šikanoval žiak s nadpriemerným intelektom, žiak, ktorý mal čisté jednotky. Tu bol objektom záujmu šikanovania spolužiak citovo, psychicky labilnejší, slabší prospechovo i fyzicky menej zdatný, na ktorom si ten silnejší vybíjal zlosť, robil si z neho žarty, posmech. Problém sme riešili v škole s rodičmi jedného aj druhého žiaka, riešili si ho aj rodičia navzájom. Napokon nadaný jednotkár odišiel na osemročné gymnázium.

Neuveriteľné, čím si prešli! Spoveď zúfalej matky: Dcére v škole ubližovali tak, že skončila na psychiatrii

Výber pre vás

Neuveriteľné, čím si prešli! Spoveď zúfalej matky: Dcére v škole ubližovali tak, že skončila na psychiatrii

Súvisiace články

Z toho vám zostane rozum stáť! Spolužiačka jej urobila zo života peklo, takú potupu nepraje zažiť nikomu

Otrasné prípady šikanovania, ktoré ste možno zažili aj vy: Z toho, čo urobili títo učitelia, sa vám zdvihne tlak

Anna netušila, čo jej nová kolegyňa urobí: Bola som taká zúfalá, že sa mi už nechcelo žiť!

Výber pre vás