Ivana poslali do nemocnice na rehabilitáciu. Simonu ako študentku zdravotnej nadstavby poslali za ním. Takú diagnózu vraj tak skoro neuvidí. Viac ako diagnóza ju zaujala jeho tvár. Manželia Simona (31) a Ivan (34) Húskovci. Ivan všetko bral s jemne ironickým nadhľadom. Chcú si ho obzerať študenti? Nech! Zachovával si odstup. Od všetkých, aj od tej hnedookej tmavovlásky, ktorá sa mu pozerala rovno do očí. A pristavila sa častejšie, ako bolo na štúdium diagnózy potrebné. „Nechcel som, aby sa dievča sklamalo. Hovoril som si, prečo by sa taká mladá, pekná mala zahadzovať práve so mnou?“ hovorí Ivan. Prerušená miecha nie je chrípka. Z toho sa nevylíže. Koniec-koncov sám ukončil vzťah, ktorý mal ešte pred osudnou nehodou, keď sa naňho na brigáde zosypala paleta papiera, tak nešťastne, že ho posadila na invalidný vozík. Simona si však nemohla pomôcť. „Srdcu nerozkážete,“ usmeje sa. A nakoniec aj Ivan cítil, že jedna dobrá kamarátka do dažďa by sa hodila. Tak ju pozval na kávu a potom na spoločný víkend. Práve tam padla prvá vážna otázka: „Chceš oddelené izby, alebo spoločnú?“ Simona odvážne povedala – spoločnú. „Neťahal mi medové motúzy popod nos. Na rovinu povedal, aby som si nerobila nádeje,“ spomína. Vydržala takmer rok, no potom mu povedala: Rozmysli si, čo chceš! „A vtedy to začal brať vážnejšie.“ Dokonca tak, že Simona stratila reč. „Raz ráno som sa zobudil pri nej v posteli a spýtal som sa, či by si vedela predstaviť, že by sme sa zobrali,“ prezrádza Ivan, ktorý okamžite dostal kladnú odpoveď. Aj keď Simona to nemala ľahké. Rodičia si po jej boku predstavovali princa na bielom koni, nie na bielom vozíku. Svoje „áno“ však musela zopakovať ešte veľakrát. Všetkým, ktorí si ťukali na čelo – prečo práve on! Ale aj sebe. Vedela, že mamou sa kvôli jeho zdravotnému stavu tak ľahko nestane. Ak vôbec. „Cítila som však, že ho chcem so všetkým, čo k tomu patrí. Mám dobrého muža, ktorý stojí vždy pri mne. Je to nielen môj muž, ale aj najlepší kamarát,“ otočí sa k manželovi, čakajúc podobné slová z jeho úst. Ale Ivan je Ivan, musí prekvapiť: „Moja manželka nie je moja najlepšia kamarátka,“ vyhlási. No vzápätí dodá: „Moja manželka je moja najlepšia manželka.“ Keď po treťom pokuse o umelé oplodnenie Simona predsa len otehotnela, radosť vystriedal strach. Zvládnu to? A vtedy v Ivanovi čosi prehovorilo – na vozíku si postavil dom, zasadil strom, to by bolo, aby si nevychoval jednu dcéru a jedného syna! Dvojičky, Simonka a Kristián, sú dôkazom, že Ivanov vnútorný hlas mal pravdu.

Veď on vôbec nie je môj typ!

Vždy chcela veľkého, silného muža. Má subtílneho a nižšieho. Ale miluje ho viac, ako keby bol vysoký a mocný. Vizážistka Eva Beadle (26) a klavirista Bryan Beadle (30) sú manželmi dva roky a tešia sa z dcéry Evy Jordan (21 mesiacov). Keď pred šiestimi rokmi odchádzala Eva do Los Angeles, chcela si splniť svoj sen – stať sa vizážistkou hviezd. To sa jej napokon splnilo a ešte oveľa viac. Stretla osudovú lásku. „Jedného večera sme sa s kamarátkou vybrali do klubu,“ vracia sa v spomienkach do minulosti. Keď sa nečakane zrazila s neznámym chlapíkom pri stole, okamžite sa dali do reči. „Mala som pocit, akoby sme sa poznali sto rokov. Bolo to neuveriteľné, ešte nikdy som nezažila také vzájomné prepojenie.“ Na druhý deň mala Eva prácu, ale večer si našla v telefóne odkaz. „Ahoj, tu je Bryan zo včera, zavolaj mi.“ Lenže v ten večer to nebol jediný muž, s ktorým sa rozprávala, a hoci si boli blízki, jeho meno si nepamätala. Vedela však, že stretla úžasného človeka, s ktorým jej bolo neuveriteľne dobre. „Bola som zvedavá, a tak som zavolala späť. Postupne sa mi začalo všetko vybavovať, no stále som si nevedela predstaviť jeho tvár. Preto som prijala pozvanie na drink. Keď som ho uvidela, prvé čo mi napadlo, bolo – Ježišmaria, veď on vôbec nie je môj typ.“ Subtílny černoch z Jamajky ani zďaleka nezodpovedal jej vysnívanej predstave o dokonalom mužovi. „Vždy som si myslela, že čím je chlap vyšší a mocnejší, tým viac je chlapom. Pri Bryanovi som zistila, že to nie je pravda. To, čo sa skrýva v jeho vnútri, nemá v sebe ani jeden z mužov, ktorých som mala možnosť spoznať. Lenže ani ja som nebola jeho ideál krásy. On obdivoval dlhonohé krásavice v minisukniach s dokonalou manikúrou. Stačilo však zopár slov a obaja sme zabudli na naše ideály.“ Potom sa stretli až o dva týždne. „Bol Štedrý večer a túžila som ho prežiť s Bryanom. Bolo mi s ním nádherne a vtedy som si povedala, že stojí za to, aby som to s ním skúsila.“ Silvester jej rozhodnutie iba potvrdil. „Pripadala som si ako v romantickom filme, keď sme tancovali o pol štvrtej ráno v nádherných róbach na Hollywood bulvári medzi bezdomovcami, ktorí nám hrali do tanca búchaním na vedrá. Vtedy sme si prvýkrát vyznali lásku.“ Po dvojmesačnom randení zostala Eva tehotná. „Boli sme šťastní. Vedeli sme, že všetko v pohode zvládneme, pretože sa milujeme.“ Tri mesiace pred narodením Evy Jordan vystrojili na Slovensku svadbu. Bryan, ktorý v dvadsiatke popretŕhal so svojimi príbuznými všetky kontakty, sa im ozval až po ôsmich rokoch, že sa ide ženiť a berie si belošku z Európy. „Keď prišli jeho rodičia na Slovensko, zvítali sme sa ako jedna veľká rodina. Nikto neriešil, že ja som beloška a Bryan má tmavú pleť. Pre našich bolo dôležitejšie to, či je na mňa dobrý a či ma má rád, ako to, akej farby je jeho pokožka. Videli, že som šťastná, a tak boli spokojní aj oni. A to isté prežívali aj Bryanovi rodičia.“

Z kníhkupectva pred oltár

Stretli sa len na chvíľu, potom musela odísť. V spätnom zrkadle auta ho videla odchádzať. Vtedy jej stiahlo žalúdok: Ty hlúpa! To je ON. Dnes tvrdí, že to ju anjel udrel po hlave. Herečka Dagmar Bruckmayerová (39) s manželom Tiborom (54). Dagmar cítila, že v prvom manželstve to nie je ono. Keď manželovi povedala, že je koniec, zdalo sa jej, že už žiadnemu nepovie „kým nás smrť nerozdelí“. S internetovou zoznamkou to bol taký bláznivý nápad. S kamarátkou a dospievajúcou dcérou Terezkou sedeli pri počítači. Zabávali sa, keď Dagmar dostala správu, že jeden z mužov si ju zaradil medzi kamarátky a môže si čítať jeho denník. „Tak denník…“ tešili sa tri baby na zaujímavé čítanie. A tam nič. „Tak som mu napísala, že je fajn, že som jeho kamarátka, ale čo mám čítať, keď tam nič nemá napísané. V podstate som sa mu ozvala prvá,“ pozrie Dagmar šibalsky na svoju polovičku. Niečo si o sebe prezradili, niečo nie. „Písala mi, že raz ide tam, potom zase inam a často večer. Nedalo mi to: Kurník šopa, čo tá robí? Začal som tušiť, že je herečka,“ spomína šarmantný podnikateľ. Prvé rande si dali v kníhkupectve. Dagmar si pamätá jeho krásne oči a príjemnú vôňu. Čo si hovorili? Už si nespomína. Ako vždy sa niekam ponáhľala. Po hodine musela utekať. „Nechala mi v rukách len hromadu kníh. Nevedel som, čo s nimi, tak som ich začal ukladať na miesto,“ smeje sa Tibor. A ako sa dostali z kníhkupectva pred oltár? „Keď sme boli spolu už dlhšie, stalo sa, že jeden deň Tibko neprišiel a mňa to hodilo do hlbokej depresie,“ vyznáva sa Dagmar a Tibor ju dopĺňa: „Aj mňa, aj teba.“ A tak po štyroch mesiacoch známosti si pred ňu, 14. júna, kľakol a požiadal ju o ruku. „To bol pre mňa krásny deň, nezabudnuteľný. A taký bol aj deň našej svadby. Vtedy som cítila – áno, toto je ten deň, na ktorý čaká každá žena.“ Neuveriteľné? Keď sa na tých dvoch pozriete, uveríte. „Mne sa od neho z domu ťažko odchádza,“ zahľadí sa do mužových očí Dagmar a on ani nemusí povedať – a nielen tebe. Dada vraví, že ju nič krajšie v partnerskom vzťahu nemohlo stretnúť. „Ako keby nebolo nič predtým. Len deti nám pripomínajú minulosť.“ Vedeli, že nie sú len on a ona. Nestačí, aby zaznelo „áno“ len z ich úst. Dadina Terezka hovorí o nich dvoch ako o „našich“ a Tiborov dospelý syn a dcéra sú v ich novom domčeku takmer každý deň. Tešia sa, keď môžu byť spolu. To je doslova viachlasné áno. „Cítime, že sme rodina,“ povedia takmer súčasne a Dagmar sa pritúli k manželovi, s ktorým tvoria dokonalý pár. Je pyšná, že patrí k tomuto mužovi. „Stále mám pocit, akoby sme v minulých životoch boli stále spolu. Len neviem, prečo sme si v tomto naplánovali, že sa stretneme tak neskoro,“ zafilozofuje a spokojne dodá: „Ale hlavne, že sme sa stretli.“

Aká som? Prečítaj si Rebeccu!

Bol to taký smutný Štedrý deň. Kvetka Mäsiarová (31) si pripadala ako dievčatko, ktoré čakalo vytúžený darček. A on pod stromčekom nebol. Netušila, že darček mal pre ňu Ježiško nachystaný. Ale až na február. Volal sa Marek Dinis (33) a dnes je jej manželom. Ojeho inzeráte jej povedal kamarát. A veta z neho jej stále chodila po rozume: Hľadám milujúcu manželku. Sadla k počítaču a napísala: „Ty to možno nevieš, ale to som ja!“ Potom sa schúlila k spiacej dcére Sáre Sally. Cítila sa predsa len pokojnejšia. Stačí, ak dostane odpoveď. Pár slov. Takmer nedýchala, keď ráno zapínala počítač. Nič. Smiešna! Hádam si nečakala, že ti Ježiško narýchlo zoženie ženícha – hádala sa so sebou v duchu. Čakala! „Ani neviem, kde som vzala odvahu napísať mu ešte raz,“ prizná sa Kvetka a Marek jej skočí do reči: „Ja zase neviem, prečo som ti neodpovedal hneď.“ A kdesi medzi riadkami cítiť, že ho dodnes mrzí, že ju nechal dva dni čakať. O to častejšie a dlhšie písal potom. Vymenili si stovky otázok odpovedí. „Aká som? Prečítaj si Rebeccu,“ napísala mu v jednom z mejlov Kvetka. Písali sme o nej ako o slobodnej mamičke čokoládového dievčatka. Celému svetu v Rebecce povedala, že Sára prišla na svet, aby sa ľudia usmievali. „Nemohol som sa nezaľúbiť. Už tam na tej fotke v časopise,“ vyzná sa Marek. O to viac chcel obe vidieť. „Prídem!“ prekvapil po pár týždňoch Kvetku. Tešila sa a vzápätí sa bála. Tešila a bála... Ako na hojdačke. „Napísať mohol čokoľvek. Počítač znesie všetko,“ vysvetľuje svoje obavy a potom sa zasmeje nad tým, ako požičiavala susedný byt, aby tam mohol prespať, kým odíde domov. „Ak by bol nejaký terorista...“ Nebol. Kvetka vedela, že hľadá v prvom rade ocka pre Sáru, až potom muža pre seba. Lenže dokáže byť Marek otcom dieťaťu, ktorého čokoládová farba kričí, že nie je jeho? „Ale ona je moja,“ povie rázne Marek. A z diaľky sa ozve Sárino: „Ockóóó...“ „Takto ma začala volať už pred svadbou,“ hrdo sa prizná Kvetkin a Sárin oneskorený vianočný darček. „Cítila som, že mu môžem veriť, že on ma nezraní.“ Svadba bola taká krásna, že Kvetka šibalsky tvrdí, že by ešte jednu takú prijala. „Ja ti môžem sľúbiť len zlatú o 49 rokov,“ smeje sa Marek. V rozprávke by povedali – a žili šťastne, až kým nepomreli. Žili šťastne, no občas si spomenuli na verdikt lekárov, že Marek nemôže mať deti. Nič to! To si hovorili, až kým mu Kvetka nepošepkala do ucha: „Miláčik, ja som tehotná.“ Mohli hovoriť o omyle medicíny, ale nie je krajšie hovoriť o zázraku? Marekova „kvetinová záhrada“ sa teda rozrástla o ďalšiu kvetinku – Kamilku.

Zamkla ma a už ma nepustila

Stretli sa pred 36 rokmi v triede pražského konzervatória. Na doskách, ktoré znamenajú svet, občas hrávali spolu zaľúbených. On to nehral, on to cítil. Manželia Jana Boušková (52) a Václav Vydra (51). Nosil som jej do okna karafiáty. To bol môj spôsob, ako jej dať najavo svoj cit, – hovorí český herec. „Žiaľ, bolo nesprávne. Mne sa zdalo také romantické, tak som si hovoril, že určite bude Janino. Bolo oteckovo.“ Hlava Bouškovskej rodiny zavolala svoje dve dcéry: „Dievčatá, priznajte sa, pre koho sú?“ Jana sa k nápadníkovi prihlásila, aj keď si nebola istá, ktorý to je. Mesiac v okne ešte nachádzala darčeky – bábiku, ananás... „Asi som nezohnal karafiáty,“ pousmeje sa Václav. Hoci vtedy, keď Jana pochopila, že darčeky sú od neho, a čestne povedala, že ho má rada ako kamaráta, ale nie je zamilovaná, mu dvakrát do smiechu nebolo. Zobral to chlapsky. „V kútiku duše som tušil, že to nie je koniec. Verím, že keď človek niečo veľmi chce, tak sa mu to splní. A ja som Janu chcel veľmi,“ hovorí Václav. Jana dodá: „Vašek je bežec na dlhé trate. On sa nevzdáva...“ Ukázalo sa, že ani vtedy, keď sa ich cesty rozišli. Jana sa vydala a Vašek oženil. Po desiatich rokoch šiel okolo jej bytu a hodil do okna kamienok. Bol rozvedený a vedel, že Jana je po smrti manžela sama. „Bolo nám strašne fajn a chcel vedieť, či ešte môže prísť. Povedala som áno,“ hovorí Jana. Vašek ju vzal za slovo. O pár dní, keď nakrúcala v Ostrave, svoju otázku zopakoval. „Môžem prísť?“ Myslela si, že volá z Prahy a čakala ho najskôr o štyri hodiny, ale on bol pri nej do štyroch minút. Keď volal, už stál na recepcii. Janino nakrúcanie sa skončilo deň pred Vianocmi. Uzimená sa nočným rýchlikom vrátila domov a schúlila sa do postele. „Mama ma budila – je tam Vašek Vydra so psom. Rozospatá som nechápala – Vašek? Keď som pozrela z okna, stál tam. Pod pazuchou farebný televízor po maminke, klobúk na hlave, pri nohe mu sedel jeho boxer Bony. A dostal ma tým, že niesol darček – veľké žlté porsche pre môjho syna. Bol Štedrý deň a už som ho nepustila,“ objavia sa v jej očiach slzy dojatia. Vašek ju pobozká: „Zamkla ma a už som nemohol von. Ale bolo to krásne väzenie.“ Vašek naučil Janinho Honzíka jazdiť na bicykli a vychoval s ňou neter Terezku, ktorá s nimi bývala od šiestich rokov. Boli rodina. Ale keď Jana pred dvoma rokmi skončila po páde z koňa so zlomenými rebrami v nemocnici, zľakla sa, že keby sa jej niečo stalo, syn zostane sirotou. „Zúfalá mi na tej nemocničnej posteli hovorí, že nechce umrieť ako vdova a či si ju vezmem. Tak som jej povedal, že ak sa už chystá, je načase sa zobrať.“ V kostolíku bol len pán farár, svedkovia, oni dvaja a pes. V reštaurácii ich čakala knedličková polievka, ktorú jedli z jedného taniera, a „tatarák“. „Chcela som, aby to bolo také... len moje a Vaškovo.“ Šťastie z toho dňa im zostalo. A delia sa oň s každým, koho stretnú.

Láska ako z románu

Výber pre vás