Hrad Uhrovec bol už dlhšie naším výletným cieľom. Povzbudení príjemným počasím sme sa vydali na cestu. Výstup bol pomerne náročný s prudším stúpaním, ale turistické značenie nás neomylne viedlo k starej zrúcanine. Náladu nám naštrbil iba fakt, že počas takmer štvorhodinovej cesty sme vypili obe fľaše s vodou. Našťastie, na hrade pracovali dobrovoľníci a tí nám ochotne zásoby doplnili. Po uspokojení chutí po histórii nastal čas na návrat. A vtedy sa začala časť dňa, ktorá by sa vyskytla iba v našom najhoršom scenári.

Rozhodli sme sa pre zostup inou stranou, ako sme prišli. Napodiv, hodný kus cesty sme sa opäť museli štverať nahor po strmých skalách. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude – z námahy i strachu o 12 a 7-ročného syna, ktorí akčne pozerali do údolia z príkreho útesu. Obe fľaše vody boli po krátkej dobe vypité a my sme boli opäť bez tekutiny. Mala som pocit, že striedavo kráčame a štveráme sa už hodný čas. Dostali sme sa k turistickému rázcestiu, kde sa vycieral údaj, že naša „túra-tortúra“ bude trvať ešte 3 hodiny, čiže sme kráčali asi len pol hodiny! Náhle sa v lese zotmelo a padol ťažký dusivý opar. Nebolo vidno ani na krok a ani pohľad na oblohu neveštil nič dobré – čierne oblaky leteli ako prízrak a zvíjali sa v prudkých poryvoch vetra.

Okolo nás sa začalo blýskať, situácia bola pre nás o to nebezpečnejšia, že sme boli stále na hrebeni svahu. Po pár krokoch sa už nedalo ísť ďalej, nedovolil nám to prudký lejak a hmla. V lesíku pod stromom, zakrytí jedným pršiplášťom, ignorujúc odporúčania v týchto situáciách, sme sa držali za ruky a modlili sa, aby sme tento útok prírody prežili. Po vyjasnení sme premočení a prešľahaní vetrom skrz-naskrz pokračovali v ceste. Na tomto úseku pri prudkom zostupe sa začali ozývať manželove kolenné šľachy. Nebol schopný urobiť poriadne ani krok, pokúšal sa zísť tak, že sa zarýval prstami do rozmočenej pôdy spätkujúc ako rak. Táto trasa bola mizerne turisticky značená, nebola obnovená už niekoľko desiatok rokov, čo sa vypomstilo práve nám, keď sme v určitom úseku poblúdili, a to práve vtedy, keď sa chýlilo k večeru. Začala sa prejavovať vyčerpanosť znásobená nedostatkom vody. A opäť sa nám nebesia začali smiať do tváre v podobe studeného dažďa a blýskania. Zostupovať sa už normálne nedalo, pretože pôdou sa valila voda. Snažili sme sa v tomto zmätku podopierať deti a zachytávať sa konárov, koreňov i tŕňov.

Po zídení do dediny som zistila, že mám vybitý mobil, nemala som sa ako dovolať otcovi, aby po nás prišiel autom, pretože pre neskorú večernú hodinu už nešiel žiadny autobus. Zazvonili sme pri dverách milej panej s deťmi, ktorá mi telefón požičala, i nás zaviezla do časti dediny, kde nás mal počkať môj otec. Z tohto „výletu“ sme sa spamätávali dobrých pár dní. Turistiky sa nevzdáme, ale určite to nabudúce bude už s minimálne 2 litrami vody na osobu, pršiplášťami a sťahujúcimi bandážami na kolená. Počasie však, i napriek predpovedi, dokáže pekne zamiešať karty...

Z lesnej túry sa stala tortúra: Našťastie sme všetci prežili!

Výber pre vás

Z lesnej túry sa stala tortúra: Našťastie sme všetci prežili!

Súvisiace články

Chcel ma vytrestať! Od žiarlivosti som skoro zošalela

Skutočný príbeh: Vychovala som dieťa cudzej ženy

Skutočný príbeh: Sokyňa v láske sa stala mojou kamarátkou

Výber pre vás