Na svet prišla ako postihnuté dieťa s luxáciou, teda obojstranným vykĺbením, bedrových kĺbov. „Pochádzam z Prievidze a chodili sme vtedy do Bojníc k ortopédovi, ktorý si s tým nevedel poradiť. O pár mesiacov neskôr počula moja mama v rádiu o doktorovi, ktorý ordinoval na Mýtnej v Bratislave. Mama so starkou sa tam teda vybrali vlakom s veľkými taškami a deckom pod pazuchou. Doktor ma rozbalil, spravil puk, puk – jedna, druhá noha a kĺby boli na mieste,“ spomína s úsmevom na rozprávanie svojej mamy pani Milada. „Kĺbiky však bolo treba fi xovať, najprv mi dali remence, ‚poštolky‘, no nepomohlo. Tak som dostala strojček – kovovú obruč obtiahnutú jemnou kožou z klokana. Nohy mi zafixovali úplne naširoko, nosila som to dva roky. No a viete, ako to vtedy bolo – dedina, 61. rok, babky sú také ‚dobroprajné‘ – jej, aké máš pekné dieťatko, len škoda, že ti to chodiť nebude, vravievali mojej mame, keď ma kočíkovala.“

„Každý rok sme chodili do Bratislavy na kontrolu a popritom aj k ortopédovi do Bojníc. Vždy mi merali nohy a rozsah pohyblivosti kĺbov. Na to nikdy nezabudnem, ako raz lekár niečo povedal mojej mame. Zrazu nastalo dusno, mama bola vydesená. Noha sa mi začala skracovať, doktor mi zakázal pohyb. Žiadne výskoky, dlhé prechádzky, žiadny telocvik v škole, nič. Možno keby ma boli nechali, tak by som si tie svaly pohybom spevnila, ťažko povedať. Nikomu nič nevyčítam. Dnes sa na to pozerám inak, a hoci som len laik, vidím, čo dokážu pevné svaly,“ vraví energická brunetka.

Do dvoch rokov mala nohy zafixované naširoko, chodiť nevedela.

V kolektíve bola vždy skôr outsiderom. Zhrbené dievčatko, ktoré namiesto pekných sandálikov, aké nosili spolužiačky, muselo chodiť v šnurovacích topánkach so špeciálnymi vložkami. Kamarátov si našla až v piešťanskom Detskom rehabilitačnom ústave Pro Patria. „Školská doktorka mi nechcela liečenie predpísať, vraj vyzerám dobre, tak na čo... Dostala som sa tam až ako 12-ročná, keď vymenili školskú lekárku, ale to som už mala o tri centimetre kratšiu nohu a skoliózu chrbtice. Psychicky mi ten pobyt veľmi pomohol. Boli tam deti s hroznými diagnózami, to si ani neviete predstaviť. Ja som medzi nimi bola v podstate zdravé decko. Jedno dievča malo za sebou desať operácií, päť na každej nohe, skrátenú šľachu chodidla; boli tam vozičkári, deti s mozgovou obrnou. Jednej dievčine museli voperovať 30-centimetrovú titánovú tyč do chrbtice, mala taký hrb, že skoro nemohla dýchať,“ smutne spomína.

Na obdobie strávené v piešťanskom zariadení spomína rada, hoci to vraj bol doslova teror. „Každý deň sme sa kúpali v piešťanskej vode a päť-, šesťkrát denne sme cvičili pod dozorom cvičiteľky. Ručala na nás – dýchaj, nepočujem! Domov som posielala listy kropené slzami, hlavne prvýkrát. Dokopy som tam bola štyri razy po dva mesiace, naposledy ako 15-ročná.“ Milada presvedčivo tvrdí, že Pro Patria jej veľmi pomohla, no dnes už je liečebňa minulosťou. „Keď primárka odišla do dôchodku, prevzal to po nej syn. V roku 2005 však zomrel a liečebňu zavreli. To bolo nepochopiteľné! Súkromné centrá sú drahé, rodičia na to často nemajú. Do Pro Patrie raz doviezli chlapčeka z Kuvajtu, ktorý nevedel chodiť ani sedieť, len ležal. Bol tu dva roky a odišiel na vlastných. My sme tam v podstate cvičili jogu, no vtedy sa to tak nemohlo povedať. Dnes už je to 19 rokov, čo sa venujem joge, a stále robím cviky, ktoré som sa tam naučila, lebo sú geniálne. Preto neviem prehryznúť, že také zariadenie niekto len tak zrušil.“

Po gymnáziu nastúpila pani Milada na elektrotechnickú fakultu. Niežeby túžila po kariére elektrikárky, no keďže rodičia „nikde nikoho nemali“ a Milade matematika, fyzika ani chémia nerobili problém, voľba bola jasná. Po skončení štúdia niekoľko rokov vyučovala baníckych učňov. „Vtedy ma začala pobolievať noha, chrbtica sa tiež začala ozývať. Hlavice bedrových kĺbov sa mi nikdy poriadne nevyvinuli, ešte ľavý ako-tak, ale tiež to nie je dokonalé. V 25 rokoch mi na ľavej nohe diagnostikovali koxartrózu druhého štádia zo štyroch, pravý kĺb mám deformovaný.“ Milada chodila po doktoroch, absolvovala desiatky röntgenov, lekári jej premeriavali nohy, krútili hlavami. „Raz mi predpísali kúpele, inokedy masáž. Na liečení v Bojniciach som sa stretla s jedným mužom, ktorý mi stále opakoval – Milado, ty musíš cvičit jogu a nesmíš jíst maso. A ‚jdi si koupit knihu od Poláška‘.“ A jej cesta k joge sa začala.

Môže byť na seba hrdá, vyšliapať s jej diagnózou na Téryho chatu nie je jednoduché.

„Jednoducho som sa pre to nadchla. Veď v čom mi lekári pomohli? Akurát ma dobre psychicky rozbili, povedali mi, čo všetko mi hrozí, a čo s tým? Vraj nič, treba to prijať. Je to progresívna diagnóza, zlepšovať sa to nemá prečo, zhoršovať sa to bude určite. Do štyridsiatky mám vraj počítať s tým, že budem chodiť o barlách a možno skončím aj na invalidnom vozíku. A ako rýchlo, to sa uvidí. Nič viac som sa nedozvedela.“ Keďže cvičenie podľa knihy nebolo to pravé orechové, pani Milada sa rozhodla prihlásiť na kurz jogy. V roku 1988. „V Prievidzi bol Dom kultúry ROH, kde sa robili rôzne kurzy. Prišla som tam a pýtala som sa takej tety ropuchy, nech mi odpustí, ale bola veľmi nepríjemná, že či robia kurz jogy. Povedala, že áno, tak som sa chcela prihlásiť, no mali vraj plno. Prihlásila som sa teda ďalší rok, už hádam od mája som ju chodila otravovať, nech ma zapíše. Tá ma už nemohla ani cítiť! Ale dostala som sa tam.“

Lenže akosi to nebolo ono, najmä pre človeka s poškodenými bedrovými kĺbmi a krivou chrbticou. Prvú hodinu sedeli žiaci celý čas na zemi s vystretými nohami. Pre zdravého človeka žiadny problém, no pre Miladu hotové utrpenie. „Hrozne ma začala ťahať noha, bolieť kríže. Vravela som si, na čo som sem chodila? Prišla som však i na ďalšiu hodinu, dala som sa do reči s cvičiteľom, porozprávala som mu o svojich problémoch a on sa snažil cviky mi prispôsobovať. Hneď to bolo lepšie. Baby vyvárali všelijaké vegetariánske jedlá, nosili knižky. Tak som sa dostala ku knihe Surová strava, život bez chorôb. Dočítala som sa v nej o pánovi s koxartrózou, ktorý bol na vozíku a vyliečil sa vďaka surovej strave. Bola som fascinovaná! U mamy v pivničke som našla mrkvu, kaleráb, zeler, jedla som kyslú kapustu, v kvetináči som pestovala petržlen na vňať. Otec choval sliepky a mal pre ne válovy plné žita. Tak som si nabrala. Doma som si zrno umyla, dala na plech, vysušila a vyrábala som si chlieb. Objednala som si sóju z Kolína pri Prahe, prišiel mi 25-kilový balík, poštár to ledva vliekol. Vyrábala som tofu, všetko, o čom sa tam písalo. Vtedy som sa rozhodla, že budem vegetariánka, lebo práve tým si kĺby môžem zachrániť.“

Dnes je predcvičovateľkou jogy a radí aj v oblasti zdravého stravovania.

Jej nadšenie však takmer nikto nezdieľal. „Babka môjho muža bola vychýrená kuchárka a ja som k nej chodila s vlastným téglikom so šrotom alebo šalátom. Stále som počúvala uštipačné poznámky na svoju adresu, no ja som sa tak rozhodla. Mám päťdesiat rokov a stále chodím po vlastných. Cvičím, mám pevné svalstvo a kĺby sa vyživujú práve tým, že tomu nedáte pokoj, napínate svaly, zlepší sa prúdenie krvi aj výživa a regenerácia chrupavky. Robím si očistné kúry, už vyše 23 rokov si držím svoj životný štýl. Nikdy ma do toho nik nenútil, kedykoľvek si môžem dať šnicľu, ale nechýba mi to. Ja som mäso nikdy nemala rada.“

Na pobyty relaxačnej školy Monada zvyknú chodiť aj známe tváre. Z ich úsmevov možno vyčítať, že sa im páčilo.

Po rozpade federácie nastalo obdobie ideálne na podnikanie. Pani Milada však nebola na to typ, no vedela, že svoje posolstvo chce odovzdať ďalej. „Stále som navštevovala kurzy jogy, no z pozície nezdravého človeka som vedela, že by som to chcela robiť inak.“ Prvé pokusy robila na kamarátkach s boľavými chrbtami. „U mňa v obývačke som poodsúvala všetky fotelky a tam sme cvičili. S mojou povahou by som to však nebola pretavila do fi rmy. Asi to tak malo byť, že sme sa pred dvadsiatimi rokmi stretli s mojím doterajším kolegom. Spravili sme pokusný pobyt so známymi ľuďmi v 93. roku, dávali sme si inzeráty do časopisov, mali sme reláciu v nitrianskom rádiu. Najprv k nám chodili ľudia zapálení pre jogu, ale zrazu tu bolo veľa biznismenov a na ľuďoch sa začalo podpisovať to, že roky sedeli na zadkoch. Mali problémy s kĺbmi, chrbticou a toto cvičenie im vyhovovalo. Jeden pán z Bojníc mal strašne zničenú chrbticu, bol to bývalý športovec. Na naše pobyty chodieval aj dvakrát do roka. Minule som ho náhodou stretla v Prievidzi a povedal mi, že naše cvičenia mu zachránili chrbticu. Ľudia na naše pobyty vždy radi spomínajú a to nás hreje pri srdci. Ja vlastnú rodinu nemám, 19 rokov robím toto. Jedna numerologička mi povedala, že najviac energie čerpám z toho, že ľudí učím. Preto som bola povolaná na tento svet. Niečo na tom asi bude. Veď som učila na škole a teraz znova učím. Navyše ľudí, ktorí o to stoja,“ dodáva.

Mala skončiť na invalidnom vozíku, teraz predcvičuje jogu

Výber pre vás

Mala skončiť na invalidnom vozíku, teraz predcvičuje jogu

Súvisiace články

Skutočný príbeh: Pomohla som kamarátke odhaliť rakovinu

Spoveď anorektičky: Vážila som 26 kíl, žila som len z kávy a koly

Výber pre vás