Špecializácia detský onkológ ju priťahovala tým, že je to oblasť do veľkej miery nepoznaná. Svoje tajomstvá si dobre stráži, vydáva nám ich len pomaly. "A ja som chcela byť na tom nejako účastná. Áno, musím sa vyrovnávať s tým, že mi umierajú malí pacienti. Osud nie je spravodlivý a nie je v mojich silách vyriešiť to. Ale snažím sa zameriavať na veci, kde môžem niečo urobiť, aj keď je to náročné. A zároveň krásne," vysvetľuje.

Detskí pacienti sú podľa nej vzácni v tom, že si s ošetrujúcim personálom vytvárajú vzťah. Ozajstný, nefalšovaný a úprimný. Človek sa pri nich veľa naučí o sebe, svojich limitoch, motívoch konania, sú úprimným a pravdivým zrkadlom. "Áno, deti umierajú a mnohé z nich si želajú jediné – aby mohli zostať až do ich poslednej chvíle doma, v bezpečí, medzi svojimi. Ale ako by mohli, keď potrebujú lekársku starostlivosť?"

Mária Jasenková dostala odpoveď na návšteve detského hospicu vo Varšave. Tam získala inšpiráciu a pracovala na tom, aby sme podobný hospic pre deti mali aj my. Dnes v Plamienku pracuje tím, ktorý deťom aj rodičom dokáže pomôcť nielen z lekárskeho, ale aj psychologického a sociálneho hľadiska. "Keď myslím na to, čo robím, v duši cítim pokoj. Znamená to, že som v tomto čase na mieste, kde mám byť. Nevravím, že mi nebýva ťažko. Spracovať smrť dá zabrať aj lekárovi."

Najhoršie sú chvíle, keď sa so svojím malým pacientom nestihne rozlúčiť. Aby to zvládla, pomáhajú jej rozhovory s kolegami, supervízne skupinové aj individuálne terapeutické stretnutia. "A musím mať v živote aj iné veci, ktoré ma bavia, ale nesúvisia s prácou. Preto chodievam do kúpeľov, v ľudovej škole umenia trápim harmoniku, učím sa španielčinu, občas si poleňoším v relaxačnom centre alebo si zájdem s kamarátkou na večeru a babský rozhovor. Povzbudzujúco na mňa pôsobí, keď prednášam študentom, surfujem po internete a ako každá žena milujem nakupovanie – pekné šperky, to je vec."

Mária o sebe hovorí, že je úplne bežná žena. "Nie som žiadna samaritánka, ktorá sa celá obetuje pre iných. Viackrát som dostala otázku, či ma pomáhanie druhým povznáša. Vtedy odpovedám, že to, čo robím, má zmysel a pomáha mi vnútorne rásť. Ale keď chceme dlhodobo dávať, musíme aj dostávať."

Čo? To závisí od toho, čo potrebujeme. Ona dostáva pocit blízkosti, vedomie, že je pre niekoho dôležitá, že ju má niekto rád a oceňuje ju... Ale robiť to kvôli tomu, aby sa takto cítila, to sa nedá. Jednoducho to nefunguje. Na prvom mieste musí byť vždy ten druhý.

Mária Jasenková: Najhoršie mi je, keď sa nestihnem rozlúčiť

Výber pre vás