Ako to teda bolo? Váhali ste medzi medicínou a operou. Na ktorom oddelení by sme vás dnes hľadali?

Chcel som byť chirurg alebo pediater, keďže mám veľmi rád deti. Keď som bol malý, bol som často chorý, ležal som na oddeleniach s detičkami, ktoré čakali, že každú chvíľu zomrú. Na jednej strane to bolo depresívne, ale na strane druhej ma lekársky svet zaujal. Ako chlapca ma trápili prieduškové alergie a záchvaty, ktoré sa končili zápalom pľúc. V druhej triede na základnej škole som sa raz v noci nevedel nadýchnuť.

Otec sadol v pyžame do auta a viezol ma do nemocnice, kde ma dali rovno pod kyslík a napichali ma injekciami. Profesor Hruškovič mi vtedy zachránil život. Povedal rodičom, že musím začať športovať, otužovať sa, inak skončím zle. To ma naštartovalo, začal som sa hýbať a nebývam takmer vôbec chorý.

Rozhodli ste sa nakoniec správne?

Som šťastný a baví ma to, čo robím. Divadlo sa mi vždy páčilo, ale spočiatku som sa tomu nechcel venovať, lebo som videl na otcovi, čo to obnáša. Zaujímal som sa aj o šport. Bol som majster Slovenska v skoku do diaľky a v stovke. Až zrazu akoby uťalo. Otec mi povedal, že ma naučí aspoň základy spevu, aj keď by som sa tomu v budúcnosti nevenoval. Veľmi ma to chytilo a otec skonštatoval, že nejaký talent a danosti by tam boli. Podporil ma v rozhodnutí, aby som to s operným spevom skúsil. Išiel som teda na VŠMU a prijali ma.

Umenie je však nemerateľné, ťažko sa posu dzuje, či niekto spieva dobre alebo zle, a preto je veľmi subjektívne. Je tam toľko okolností, ktoré určujú náš umelecký život. A okrem toho, presadzovať sa v umení je strašne ťažké, peňazí v kultúre nie je nikdy nazvyš. Keby som si mal vybrať povolanie dnes, možno by som robil niečo iné.

Baví ma cestovný ruch, ovládam niekoľko jazykov, rád komunikujem s ľuďmi. Možno by som pracoval niekde v hoteli či cestovnej kancelárii. Odjakživa ma tiež zaujímali cestopisy, prírodovedecké filmy a dokumenty. Priťahovala ma aj práca kameramana v dokumentárnych filmoch.

Často ste museli presviedčať okolie o svojich kvalitách a bojovať s kritikou?

Najhoršie to bolo v prvom ročníku na VŠMU. Mal som, nie mojou vinou, zdedených veľa nepriateľov, lebo niektoré profesorky nemali rady otca a na konci prvého ročníka mi dali trojku zo spevu. Strašne sa ma to dotklo. Vtedy som to cítil ako veľkú nespravodlivosť, skutočne som to chcel vzdať a odísť na medicínu.

Nakoniec som sa však zaťal a povedal som si, že im dokážem, že sa mýlili.Dnes je pre mňa najväčšie zadosťučinenie, že mnohé z tých profesoriek, ktoré mi neustále opakovali, že zo mňa nič nebude, že som protekčné decko, tam stále učia, nič neznamenajú, nič nedokázali, pomaly v živote nestáli na javisku a ja mám za sebou to, čo mám. Keby som to vtedy vzdal, ony by sa tešili, ale ja by som prišiel o množstvo krásnych vecí.

Akčnosť a dravosť vám teda nechýba. Ženú vás neúspechy vpred?

Pády na kolená sú pre mňa celý život motiváciou. Keď sa mi niečo nepodarí, zasiahne ma to, rozmýšľam nad tým. V tomto som skôr introvert, veľa vecí prežívam sám. Nakoniec si poviem, že just to do-kážem a nedám sa zlomiť. Niekedy sa zdôverím aj najbližším, vypočujem si ich názor, ale v konečnom dôsledku sa rozhodnem sám.

Ale nie som až taký priebojný, ako by som chcel. Som skôr lenivý, taký pohoďák, ktorý netlačí na pílu. Hoci je pravda, že manželka môj život zdynamizovala. Zrýchlila ma vo všetkom. Predtým som bol ešte komótnejší.

Ale v porovnaní s ňou som stále veľmi pokojný človek. S Ivetou prišiel nový vietor?

Nedá sa povedať, že by mi manželka výrazne zmenila život, ale veľa sme sa ovplyvňovali, učili sa jeden od druhého nové veci. Ivka napríklad nevedela v našich začiatkoch pochopiť, prečo som relatívne často s rodičmi a bratom, niekedy aj na úkor času stráveného spoločne s ňou.

Mojich rodičov aj Sväťa mám nekonečne rád. Neskôr Ivka zistila, že keby mi to zakazovala, bol by som nervózny. Celý vzťah je teda o vzájomnej tolerancii. Keď mi niečo prekáža, poviem to. Sú však isté veci, z ktorých nezľavím a nenásilne jej naznačím, že by bolo fajn, keby to akceptovala.

Na koho z vás dvoch sa podala jediná dcéra Kristína?

Nie je veľký extrovert, nie je rada stredobodom pozornosti. Nerada sa niekam pchá. Keď je Ivka obletovaná, ona len povie – nechcela by som zažívať to čo mamina. Netúži po mediálnom chaose. Vie byť však panovačná a vodcovská. Má teda podobnú povahu ako ja.

Rovnakí sme i v tom, že keď sme niekde v spoločnosti, potrebujeme čas na zmapovanie ľudí. Keď prídeme do spoločnosti, vyzerá to asi takto – manželka sa s každým hneď zoznámi, prehodí s ľuďmi dve-tri slová, čiže o chvíľu pozná všetkých po mene, vie, kto čo robí. My s Kristínou si však vytypujeme dvoch, troch ľudí, ktorí sú nám najsympatickejší, a celý večer sa s nimi bavíme.

Kristína má 15 rokov, čo je čas prvých lások. Riešite ich spolu?

Prežívame s ňou prvé lásky, riešime frajerov. Naša Kika nám stále veľa vecí hovorí, čo je úžasné. Veľa spolu komunikujeme. Máme otvorený vzťah. Kika je rozhľadená mladá slečna so špecifickým zmyslom pre humor, je veľmi fajn a sme šťastní, že ju máme. Tým, že ju často berieme do sveta dospelých, je spoločensky obrúsená a komunikatívna.

Aj vy ste boli k rodičom taký otvorený?

Je pravda, že prvé lásky som prežíval ako každý, veľmi intenzívne. Priateľky som však nijako zvlášť neťahal do rodiny a nehovoril som o nich doma. Nemal som potrebu zoznamovať moje priateľky s rodičmi. Študentské časy boli niekedy aj dosť búrlivé.

Ale keď som tušil, že je zle, že som to prehnal a žúroval do rána, vždy som mal pred sebou mamine oči. Hrozil som sa toho, že mi bude vyčítať, kde som zas bol a čo som vyvádzal. Nechcel som ju sklamať, ale niekedy sa nedalo inak. (smiech) Hovoril som jej, radšej mi vylep dve facky, ale nevyčítaj mi to. Zraňovalo ma, keď som videl, ako sa trápi. Bolo mi to naozaj ľúto.

Martin Malachovský: Prvé lásky som silno prežíval

Výber pre vás

Martin Malachovský: Prvé lásky som silno prežíval

Súvisiace články

Malachovská na babské jazdy nechodí: Prednosť dám manželovi!

Výber pre vás