„Kde je vôľa, tam je cesta. Každý sa pri troške trpezlivosti naučí tancovať,“ hovorí Miguel Méndez z Nikaraguy.

Akí sú podľa vás Slováci?

Sú to krásni, šikovní a srdeční ľudia, ale málo si veria, majú nízke sebavedomie a sú bojazliví. Sú však aj veľmi závistliví. Závidia si aj nos medzi očami. Je mi ľúto, že na Slovensku je veľká rivalita.

Máte na nás v niečom ťažké srdce?

V osemdesiatych rokoch bola táto krajina bezpečnejšia pre „farebných“ ľudí. Vtedy mi nikto nenadával, nevylial mi pivo do tváre. Dnes to už neplatí. V roku 1993 som skoro prišiel o život. Na zastávke ma palicami zbili ôsmi skinheadi a takmer som vykrvácal. Nikto sa pri mne nezastavil a nepomohol mi. Poznačilo ma to na celý život. Dva roky som mal z toho nočnú moru a traumu. Chodil som k psychológovi, aby som sa z toho dostal. Dnes sa preto nechodím večer zabávať do mesta. Radšej navštívim priateľov u nich doma.

Keby muži vedeli, ako sa dá cez tanec spoznávať ženu, každý Slovák by šiel tancovať.

Pred násilím ste utekali aj z rodnej krajiny, kde zúrila vojna. Ako začínal 16-ročný chlapec v cudzom štáte bez rodičov?

Prišiel som sem presne 23. 10. 1985. Bola studená jeseň. Mal som letné oblečenie a myslel som, že v tej zime sa nedožijem ani rána. Chladné počasie a okolo mňa samí bieli ľudia, to bol pre mňa obrovský šok. Bol som mladý, plný snov a chcel som sebe, rodičom i priateľom dokázať, že vyštudujem diplomaciu a budem v tejto oblasti pre našu krajinu pôsobiť. Pred nástupom na univerzitu som sa rok učil slovenčinu a potom som študoval zahraničný obchod spojený s diplomaciou. Štúdium som dokončil a istý čas som pracoval na konzuláte Nikaragujskej republiky vo Viedni. Deväť rokov už však pôsobím ako tajomník na konzuláte Kostarickej republiky.

Ako vojna ovplyvní život bezstarostného študenta?

Veľmi. Človek nemá čas na analýzu, ale musí sa rýchle rozhodovať a konať. V čase, keď som skončil gymnázium, zúrila u nás občianska vojna a mal som dve možnosti: buď sa zbaliť a odísť z krajiny, alebo ísť na front. Bol to obrovský tlak. Vybral som si prvú možnosť a mal som šťastie.

Ovplyvnila niekoľkotisíckilometrová vzdialenosť váš vzťah s rodičmi?

Do istej miery áno. Ale i napriek vzdialenosti som bol a stále som s rodinou v kontakte. Písali sme si, telefonovali. Mal som však deficit ich lásky zblízka. Nemal som sa s kým tešiť, keď som urobil skúšku či zvládol štátnice. V niektorých veciach som preto dospel skôr. Domov som prvýkrát odcestoval po troch rokoch. Dovtedy som sa stretával s maminou sestrou, ktorá žila v Taliansku. Jej rodina ma z citovej stránky udržiavala nad vodou. Pamätám si, že doma si najskôr mysleli, že tu nemám čo jesť a že je tu chudoba. Vôbec to nebola pravda.

Môj brat, ktorý študoval v Moskve, to mal oveľa ťažšie. Poštou som mu posielal toaletný papier a zubnú pastu, lebo to nemal kde zohnať. Mama má dnes pocit, že mi musí stratený čas vynahradiť. Má 75 rokov, ale je mimoriadne čiperná. Keď prišla nedávno za mnou na Slovensko, namiesto toho aby oddychovala, starala sa o mňa. Upratovala, varila, dokonca mi čítala rozprávky.

Čo vám pomáhalo zahnať smútok?

Tanec. Vďaka nemu som sa rýchlo zapojil do kultúrneho života. Na Kube som vyštudoval tanečné konzervatórium. Tu som začínal s rokenrolom, lebo latinskoamerické tance vtedy neboli. Neskôr som ešte ako študent založil prvý tanečný súbor s latinskoamerickými študentmi. Po štyroch rokoch, keď sa už blížil koniec štúdia a mal som sa vrátiť späť do Nikaraguy, založil som skupinu Latino Flash. Mal som spočiatku obrovskú trému, lebo som nikdy netrénoval s Európanmi. Slováci sú však vo všeobecnosti dosť muzikálni a talentovaní. Všade sa však nájdu drevá. V mojej krajine sa medzitým situácia zmenila a pre nové politické zriadenie som bol zrazu nežiaduca osoba. Preto som sa rozhodol, že ostanem tu a budem učiť Slovákov latinskoamerický folklór.

U nás sa o tanec zaujíma viac žien ako mužov. Ako je to vo vašej krajine?

Ženy sú na Slovensku z tejto stránky veľmi zanedbané. Keby muži vedeli, ako sa dá cez tanec spoznávať ženu, každý Slovák by šiel tancovať. Na tanečných kurzoch a na diskotékach to potom vyzerá ako v nejakých lesbických kruhoch. Bol som hotový, keď som prišiel na diskotéku a videl osamotené ženy na parkete a muži sedeli pri bare. Dlho mi nešlo do hlavy, ako sa môžu zoznámiť. V Nikarague v posledných rokoch tancuje viac mužov.

Môžu latinskoamerické tance tancovať aj ženy, ktoré nemajú dokonalé telo?

Ženy môžu byť staré, mladé, chudé, tučné. Môžu mať niekoľko kíl navyše, veď tréningmi ich stratia. V Latinskej Amerike tiež nie sú žiadne topmodelky. Veľké prsia, zadky a neviem čo ešte, sa nedajú prehliadnuť. My sme však na ne hrdí. Slovenský meter mužov na ženskú krásu je veľmi prísny. U nás by asi takí muži nepochodili, lebo ženu s dokonalou postavou by našli len ťažko.

Chcete na Slovensku zostať natrvalo?

Rátam s tým, že ako dôchodca sa vrátim domov. Už teraz pracujem na tom, že budem mať domček a tam budem oddychovať. Slovenská spoločnosť si totiž neváži starých ľudí. Namiesto toho, aby im boli vďační, že im dali lásku a odovzdali mladším svoje skúsenosti, sú im na ťarchu. A ja na ťarchu nechcem byť. Pokiaľ budem vládať, zostanem tu a potom sa vrátim späť. Doma mám vytvorené dobré zázemie, takže sa mám kam vrátiť.

3 NAJ MIGUELA MÉNDEZA:

Najkrajšie miesto na Slovensku: Tatry

Najchutnejšie slovenské jedlo: Bryndzové halušky a vyprážaný syr

Miguel Méndez: Slováci si závidia aj nos medzi očami

Výber pre vás

Miguel Méndez: Slováci si závidia aj nos medzi očami

Súvisiace články

Soňa Müllerová: Investujte do seba, vráti sa vám to!

Mária Jasenková: Najhoršie mi je, keď sa nestihnem rozlúčiť

Výber pre vás