Po smrti rodičov, po tom, ako som zostala bývať v rodičovskom dome na lazoch sama, niesli sa dedinou klebety, že som utiahnutá čudáčka. Možno to tak aj bolo, veď na pravú lásku som šťastie nemala, a tak som sa upla viac na prírodu ako na ľudí. Pokojný život, spev operencov, bzukot hmyzu, ale asi najväčší zážitok som mávala z príletu bocianov na ich rokmi vystavané hniezdo. Na strom rastúci na rozhraní záhrad so susedovým opusteným dvorom. Ich prílet býval fantastickým zážitkom. Bolo to moje potešenie, no len do chvíle, kým sa do vedľajšieho, dlhé roky neobývaného domu nenasťahoval nový majiteľ a neobrátil môj aj bocianí život naruby.

Bolo ťažké tváriť sa, že neexistuje

Mať odrazu za plotom suseda bolo pre mňa niečo nové. Veď tak ako bociany, aj ja som túžila po jednom – tichu. Bolo však ťažké tváriť sa, že sused neexistuje. Hlavne pre hluk z rádia, ktorý začínal prekážať nielen mne, ale hlavne bocianom. K tomu motorová píla, s ktorou sa pustil do rekonštrukcie záhrady. Vtedy ma prepadla zvedavosť. Akési vnútorné nutkanie zistiť, čo sa tam robí. Či má sused aspoň aké-také skúsenosti s prácou v záhradke. A tak ako každá zvedavá žena, aj ja som rýchlo našla spôsob, ako to vyriešiť. Podvečer, keď ma nemohol vidieť, som nabrala odvahu, vyskočila na múrik a prihrbená ponad plechový plot som na špičkách zisťovala, čo sa tam deje. Uvidela som však niečo, čo ma podráždilo. Skládku záhradného odpadu v blízkosti stromu s bocianmi, prichystanú zmeniť sa na horiacu bombu. Zostala som v šoku. Hovorila som si, že nech už to dopadne akokoľvek, hneď na druhý deň zaujmem nekompromisné, ale zrozumiteľné stanovisko a nedovolím mu to.

Ráno, keď som vešala bielizeň, začula som šramot, ale ani veriť sa mi nechcelo, keď sa na mňa spoza plota začal bleskurýchlym tempom valiť ťažký dym. Stúpal do výšky a následne klesal do záhrady a všetko zamoroval mliečnou, nedýchateľnou hmlou. Vánok ho roznášal po okolí, dusil ma a štípal v očiach. Bezradná, v akomsi ošiali stresu som začala kašľať, pobehovať a hlasno vykrikovať, nech ten oheň okamžite uhasí, lebo inak naňho zavolám hasičov, políciu, ochranárov... a bohvie, koho som ešte spomenula. Pritom som chvatne strhávala mokré návliečky zo šnúr a zdesene pozorovala pre mňa najdôležitejšie tvory, vydymené bociany krúžiace nad hniezdom.

Z tej potýčky som bola taká rozzúrená a skeptická, že viac som o susedovi nechcela nič vedieť. Ale v konečnom dôsledku, to známe, že všetko zlé je na niečo dobré, sa potvrdilo. Stalo sa niečo naozaj nevšedné. Sused za mnou prišiel napriek mojim vyhrážkam, že ho udám. V podstate som nemala potuchy, s kým mám dočinenia, lebo dovtedy som ho ešte nevidela. Ospravedlňoval sa, vysvetľoval... Nakoniec ma presvedčil. Odzbrojil svojou úprimnosťou. Už som nemohla vstupovať do otvorenej konfrontácie s niekým, kto sa snažil urovnať konflikt a byť ku mne milý.

Odvtedy sa isté veci zmenili. Napriek tomu, že som o svojom súkromí hovorievala len zriedka, stali sme sa parťákmi, ktorí sa denne cez plot rozprávajú. Trvalo mi však dlhšie, kým som súhlasila s bráničkou v plote a uverila jeho záujmu o mňa. No úprimne... nikdy by mi nenapadlo, že práve tento sused sa stane mojím najbližším človekom.

Niekedy si zo života vytvoríme hotovú pevnosť, do ktorej nikoho nepustíme, aby sme sa cítili bezpečne. Napriek tomu nás život vie vždy prekvapiť. Pre naše dobro niekedy zbúra naše hradby a vnesie do života novoty a tie spustia reťaz udalostí, ktoré nám nakoniec zmenia život. A často k lepšiemu. Aj pani Milene sa stalo čosi podobné a potvrdzuje, že naozaj všetko zlé je na niečo dobré.

Milena žila roky sama, kým sa vedľa nej nenasťahoval neznesiteľný sused: Najprv prišiel konflikt a potom...

Výber pre vás

Milena žila roky sama, kým sa vedľa nej nenasťahoval neznesiteľný sused: Najprv prišiel konflikt a potom...

Súvisiace články

Manžel ju často týral a bil, ale jedného dňa si povedala dosť: To, čo urobila, vyrazilo dych celej rodine

Nevie sa spamätať z toho, čo urobili spolužiačky jej vnučke: Ublížili jej tak, že takmer prišla o život

Výber pre vás