Osud sa s mojimi kartami začal hrať príliš skoro. Najskôr mi mama ochorela na vážnu chorobu, z ktorej sa, chvalabohu, dostala. Ale pamätám si, že to boli krušné chvíle. Ako malý chalan som sa po večeroch modlil, aby mama žila. Veľmi som sa bál, že o ňu prídem. Na druhej strane som prišiel o klasické detstvo. Žiadne pieskovisko, či ísť za kamarátmi – to bol len nesplnený sen. Keďže mama bola stále v nemocnici, musel som pomáhať otcovi so všetkým, čo bolo treba. A keď bola mama doma, stále iba ležala a my sme sa museli naďalej obracať. Raz otec v slabej chvíli povedal vetu, z ktorej ma dodnes mrazí: „Bolo by nám bez teba, mama, ľahšie.“ Ja som to ako dieťa tak nevnímal, hoci aj mňa unavovali neustále povinnosti. Mama je mama – určite by mi bez nej nebolo ľahšie.

Keď som mal osemnásť rokov, oženil som sa. Našiel som si ženu do voza i do koča, ako sa vraví. Hoci som bol mladý, veľmi som ju chcel a aj preto som si ju vzal. O pár mesiacov po svadbe sme zistili, že budeme mať potomka. Lekár nám potvrdil, že to bude chlapec. Dali sme mu meno Sebi a tešil sa na neho vari každý z našej rodiny.

Manželka mala ukážkové a krásne tehotenstvo. Nemala žiadne problémy, nebolo jej zle a ja som jej kreslil po brušku, hladil bábätko v ňom a rozprával sa s ním. Tiež sme mu spievali pesničky a pozorovali, ako Sebi kopká. Už vtedy som sa doňho zamiloval. Nevedel som sa dočkať, kedy ho chytím do náručia a priviniem si ho. Manželka porodila, pôrod bol klasický, tiež bezproblémový. Problémy nadišli po šestonedelí. Žena bola doma aj s malým, ja som chodil do práce, ale venoval som mu každú voľnú chvíľu. Nebadal som žiadne zvláštne zmeny, i keď som spozoroval, že manželka je príliš ustráchaná. Ale to som pripisoval jej dobrej starostlivosti, veď je prirodzené, že sa matka o svoje dieťa bojí, hlavne, keď je prvé.

Jedného dňa, ďakujem Bohu, že som vtedy nemal nočnú, mojej žene ,preplo‘. To, čo sa udialo, bolo hotové peklo. Malý veľmi plakal, manželka ho utišovala a zrazu chytila strašné nervy... malým začala triasť. Vytrhol som jej ho z rúk, ona začala vrieskať na mňa i malého, až som sa jej bál. Hodila sa o zem, triasla sa, trhala si vlasy, no bol som v šoku a na ten pohľad nikdy nezabudnem. Malý plakal, žena revala a ja som v panike po nej kričal. Píšem to hlavne preto, aby si ženy dali pozor a muži boli obozretní.

Hneď som volal 112, prišla záchranka, verdikt lekára znel: laktačná psychóza. Sestrička mi povedala, že ľudovo sa tomu hovorí, že žene „udrelo mlieko do hlavy“. Nikdy som o tom nepočul. Manželku hneď zobrali na oddelenie psychiatrie, kde lekár potvrdil, že ide o spomínanú chorobu. Doma som si o tom všetko vyhľadal na internete. Dozvedel som sa, že ženy sú vtedy schopné zabiť seba alebo dieťa. Nevedia, čo robia.

Manželke pozastavili laktáciu, no liečila sa dosť dlho. Bolo mi úprimne ľúto, že nevidí, ako Sebi vyrastá. A zo mňa sa stal muž na materskej. Komu by to napadlo? Paradoxne, veľmi mi vtedy pomohla mama. Mrzelo ma, že ja som v čase jej choroby nebol až taký nápomocný. Síce som robil, čo bolo treba, ale frflal som a hneval sa ako každé dieťa. Nuž, človek nikdy nevie, kedy bude pomoc potrebovať sám...

Karol zažil niečo, čo v skutočnosti nepostihuje až tak veľa žien. Symptómy tejto ťažkej depresie sa týkajú len jednej ženy z tisíc. Naproti tomu, ľahké depresie a tzv. baby blues, postihuje už viac žien a je dobre o tom vedieť. Pre ženy je dôležité, aby skoncovali s klišé dokonalej matky naplnenej šťastím. Materstvo je síce krásne, ale aj únavné a náročné.

Karol si vzal skvelú ženu, ale po pôrode sa začala správať čudne: To, čo sa udialo, bolo hotové peklo!

Výber pre vás

Karol si vzal skvelú ženu, ale po pôrode sa začala správať čudne: To, čo sa udialo, bolo hotové peklo!

Súvisiace články

Ach, to bol trapas! Potila som sa v posilňovni, keď sa ma snažil zbaliť: Nečakala som, že to dopadne práve takto

Z toho vám zostane rozum stáť! Spolužiačka jej urobila zo života peklo, takú potupu nepraje zažiť nikomu

Osud im pripravil zvláštne prekvapenie: Tajomný muž ju najprv nechtiac zrazil, potom sa stal jej susedom

Výber pre vás