Pamätám si, že k mojim rodičom chodila na návštevu aj jedna stará, zrobená, jednoduchá žena. Žila na samote v lese, dlhé roky už bola vdova a deti sa jej rozkotúľali po svete. Hoci žila úplne osamotená, nesťažovala si na svoj neľahký osud, ale naopak, bola plná optimizmu, večne usmiata a dobre naladená. Vždy, keď k nám prišla na návštevu, my deti sme ju obklopili a zvedavo sme očakávali, aké nevšedné príbehy nám zase porozpráva. Zavše nám doniesla vlastnoručne upečené sladkosti alebo sušené ovocie.

Po čase začali jej návštevy rednúť. To sme ešte netušili, že starkino zdravie je natoľko chatrné, že už dlho na tomto svete nepobudne. Keď už s ňou bolo veľmi zle, zobrala si ju dcéra do vzdialeného mesta a tam naša starká ukončila svoju životnú púť. Jej domček, učupený hlboko v lese, zostal opustený. Domček i starká boli naozaj ako vystrihnutí z rozprávky. Keď som mala asi jedenásť rokov, vybrala som sa raz v nedeľu dopoludnia na čučoriedky, aby nám mamička mohla upiecť chutný koláč. Na kraji lesa sa mi nedarilo, a tak som sa odvážila vojsť hlbšie do lesného porastu. Stále som nachádzala krajšie a krajšie bobule a vôbec som si nevšímala, kde som. Až keď bol džbán kopcom naplnený, zistila som, že som zablúdila. Najskôr som sa snažila nájsť aspoň úzky lesný chodníček, potom som začala usedavo plakať. Nie a nie sa z lesa vymotať. Bezradne, celá zúfalá som chodila hore-dole a nedarilo sa mi vyjsť na cestu. Akoby som sa pohybovala v začarovanom kruhu.

<span>Starká mi ukázala cestu</span>Do dnešného dňa si neviem vysvetliť záhadu, ktorú som vtedy zažila. Zrazu akoby sa les vôkol mňa ponoril do úplnej tmy. Zastala som a čakala, čo bude ďalej. Vtom ako keby pomaly začalo svitať a ja som zbadala na konci lesa postavičku. Videla som ako vo sne, že ku mne kráča naša známa starká a máva na mňa. Vôbec som si nestihla uvedomiť, že starká už je aspoň dva roky po smrti. Utekala som jej oproti. Úžasne sa mi uľavilo. Pamätám sa, ako som si pomyslela, že som zachránená. Asi po dvadsiatich metroch som sa zrazu ocitla na ceste, ktorú som už poznala a v tej chvíli sa moja záchrankyňa akoby pod zem prepadla. Sadla som si na kraj cesty a rozplakala som sa. Neviem, či to boli slzy ľútosti za starkou, alebo slzy šťastia, že som našla cestu. S odstupom vyše pol storočia môžem povedať, že ten čučoriedkový koláč mi chutil najlepšie zo všetkých, ktoré som kedy jedla. Aj po rokoch zabieham v myšlienkach k našej dobrotivej starkej a verím, že aj ona ma mala rovnako rada ako ja ju. Inak by mi asi nepomohla nájsť cestu.

Mrazivé príbehy: Čarovná babička mi pomohla nájsť cestu z lesa

Výber pre vás

Mrazivé príbehy: Čarovná babička mi pomohla nájsť cestu z lesa

Súvisiace články

Mrazivé príbehy: V našom novom dome strašilo, bol vraj prekliaty

Mrazivé príbehy: Kamarát sa hneval, že som neprišla na jeho pohreb

Mrazivé príbehy: Manželova pánska jazda s kamarátmi sa skončila tragicky

Výber pre vás