Nevídali sme sa často, lebo každý z nás odišiel za prácou do väčšieho mesta. Ja do Bratislavy, on niekde do Čiech. Ale vždy, keď to bolo možné, sme sa stretli a pospomínali na staré dobré školské časy.

<span>Nehodu neprežil</span>Tá správa ma zasiahla ako blesk z jasného neba. Zavolala mi moja mama a oznámila mi, že Slavo mal nehodu, ktorú, neprežil. Dosť ma to vzalo a chcela som sa zúčastniť na poslednej rozlúčke. Bohužiaľ, nakoniec sa situácia zmenila a ja som musela zostať v práci. Bolo to pre mňa ťažké, ale nedalo sa nič robiť. V čase pohrebu som na neho intenzívne myslela a lúčila sa aspoň na diaľku.

Večer, keď som si ľahla do postele a zavrela som oči, zjavila sa mi jeho tvár a vyčítavo mi hovoril, prečo som neprišla na pohreb. Mala som nepríjemný pocit, zľakla som sa, tak som otvorila oči. Ale keď som ich zavrela, bol tam opäť. Takto to šlo asi dva alebo tri týždne, každý jeden večer. Zle som spávala a mala som výčitky, že som predsa len nešla na jeho pohreb. Potom som odcestovala domov a moja prvá cesta viedla k Slavovmu hrobu. Zapálila som sviečku a v duchu som sa s ním lúčila. Odvtedy sa jeho „návštevy“ u mňa skončili. Táto príhoda ma donútila zamyslieť sa, že medzi nebom a zemou určite niečo je.

Mrazivé príbehy: Kamarát sa hneval, že som neprišla na jeho pohreb

Výber pre vás

Mrazivé príbehy: Kamarát sa hneval, že som neprišla na jeho pohreb

Súvisiace články

Nikdy by mi nenapadlo, že sa budem hanbiť ukázať na cintoríne

Prebudili ju: Ráno vstala a vedela, že musí napísať knihu

Mrazivé príbehy: Manželova pánska jazda s kamarátmi sa skončila tragicky

Za dobrotu na žobrotu: Kvôli vlastnej vnučke prišla o všetko

Výber pre vás