Narodila som sa v októbri 1967 a Seana v decembri toho istého roka. Vždy na mňa ukáže a pošepká, že som staršia. Naši otcovia boli priatelia na univerzite v Texase, kde pracovali a študovali. A naše mamy sa stretli cez otcov. Seana a ja sme navštevovali rovnakú škôlku a ostali kamarátky celé nasledujúce roky. Keď zaúradovali prirodzené životné situácie, trochu sme sa jedna druhej vzdialili, no vždy sme si našli cestu späť. Nie je spravodlivé, že sme kamarátkami už 50 rokov. Úprimne povedané – prebehlo to až príliš rýchlo!

V roku 2011 som čakala na kávu v Starbuckse, telefónom medzi ramenom a uchom, keď mi Seana oznámila, že má rakovinu. Bolo to, akoby ma niekto udrel do tváre. Len šesť mesiacov predtým sa bála, že má rakovinu prsníka. Každá žena v jej rodine mala rakovinu prsníka, kým dovŕšila 37 rokov. Seana mala už 43 a čakala, kedy to príde. Rakovina vaječníkov ju vydesila oveľa viac, pretože je ťažké ju nájsť. Rozhodla sa nechať si preventívne odstrániť vaječníky a po zákroku mi zavolala. Bola už v treťom štádiu rakoviny. Najskôr som myslela na to, akú nočnú moru musí prežívať. Potom som začala uvažovať, ako jej pomôcť. Bola som vzdialená tisíce kilometrov v San Antoniu, kým ona žila v Maine. Na moju otázku, ako jej pomôcť, odpovedala jediné: „Nikam nechoď.“ Povedala mi, že keď niekto povie, že má rakovinu, jeho sociálne kruhy sa zmenšia. Tak sme sa rozhodli, že jej budem písať, keď bude sedieť na chemoterapii.

Najskôr som nevedela, čo napísať. Objavil sa nepríjemný pocit. Pred jej diagnózou sme mali istý druh komfortnej zóny – mohli sme sa spýtať jedna druhej hocičo a ak sme o tom nechceli hovoriť, necítili sme sa urazene za odkladanie témy. Po tom, čo začala s liečbou, som niekedy nevedela sformulovať moje otázky. Pomohla mi naučiť sa to. Počas jej chemoterapie sme si písali o našich deťoch alebo aké filmy idú do kín. Je šéfkuchárkou, takže som sa často pýtala na nejaký recept. Veľakrát sme sa rozprávali o ničom, tým spôsobom, ako to vedia len dobrí priatelia. Naučila som sa byť dobrým poslucháčom. Niekedy sme sedeli v tichu na telefóne. Teraz si píšeme skoro denne, je pre nás zriedkavé nekomunikovať celé dni.

Opatrovateľská starostlivosť nie je vždy len o fyzickej prítomnosti. Je to plnenie sľubov, ktoré dáme. Je to písanie si v piatok, pretože viem, že ju čakajú testy. Je to posielanie darčekovej karty, aby si kúpila večeru v neďalekej reštaurácii. Niekedy je to len posielanie správy alebo e-mailu bez očakávania spätnej reakcie. Je to prítomnosť a pýtanie sa otázok, určenie hraníc a približovanie sa k ľuďom príjemným spôsobom. Bolo by až príliš jednoduché sťažovať sa na hroznú situáciu. No tej situácii a osobe, ktorá sa v nej ocitla, to nepomáha. Sme tu, aby sme ich povzbudzovali a robili, čo môžeme. A boli tu pre nich.

Patriciinej kamarátke diagnostikovali rakovinu: Náhla rana preverila dlhoročné kamarátstvo

Výber pre vás

Patriciinej kamarátke diagnostikovali rakovinu: Náhla rana preverila dlhoročné kamarátstvo

Súvisiace články

Silvia mala 11 rokov, keď sa prvýkrát opila: Alkohol ma oslobodzoval, zároveň však takmer zabil

Vydatá Gitka: Manžel ma nudil, tak som si začala s kolegom! Taký koniec som však nečakala ani ja sama

Jej muža videli bozkávať sa s inou! Marika v tom má dnes jasno: Takto mi nevera zachránila manželstvo

Výber pre vás