Ak by ste nás pozorovali, ako sedíme spolu na lavičke, zatiaľ čo sa naše deti hrajú v piesku, mohli by ste si myslieť, že sme s Olíviou kamarátky, ktoré spojilo materstvo. No rozhodne by ste sa mýlili. Ak by ste sa pozreli lepšie, všimli by ste si, že máme tú istú farbu pleti a očí, rovnaké lícne kosti a naše deti sa tiež dosť podobajú.

Áno, tá 21-ročná mladá žena, ktorá sedí na lavičke vedľa mňa, je Olívia, moja dcéra. Deti, ktoré sa spolu hrajú na piesku, sú môj syn a môj vnuk. Nikdy v živote sme k sebe nemali tak blízko, ako keď sme naraz prežívali tehotenstvo. Poznáte ten pocit nervozity, keď zistíte po prvý raz, že čakáte dieťa? Bola som rada, že môžem byť po jej boku a pomáhať jej preniesť sa aj cez tie najťažšie fázy.

Pamätám si totiž ešte na svoje prvé tehotenstvo. Mala som len 18, a keď som uvidela pozitívny tehotenský test, úplne som skamenela. A to aj napriek tomu, že som mala milujúceho priateľa, ktorý si ma chcel okamžite vziať za ženu. Nemôžem tvrdiť, že by také skoré materstvo bolo nejakou súčasťou môjho celoživotného plánu, ale s podporou mojej mamy som zvládla ranné nevoľnosti a prešla každým zlým citovým rozpoložením ľavou zadnou. Len čo som ešte na pôrodnej sále ucítila v náručí malý uzlíček šťastia, opadol zo mňa všetok stres a nechápala som, čoho som sa toľko bála.

Od toho momentu som si Olíviu obľúbila, ako dovtedy nikoho na svete. Materstvo som brala s nesmiernou ľahkosťou. Všade som ju brávala so sebou. O niekoľko rokov neskôr sa mi narodili ešte synovia Braňo (18) a Adam (12). Spoločná starostlivosť o dvoch malých chlapcov nás s Olíviou ešte viac zblížila. Bohužiaľ, moje manželstvo dostávalo čoraz väčšie trhliny, pred pár rokmi som sa rozviedla a o nejaký čas neskôr som si našla nového priateľa, s ktorým žijeme v spoločnej domácnosti aj s mojimi synmi.

Olívia si medzitým našla priateľa Richarda, vydala sa a túžila po vlastnom dieťatku. Jej sny o rodine však nečakane skrížila radikálna gynekologická diagnóza – bola neplodná! Pritom to, po čom najviac na svete túžila, bolo stať sa raz mamou. „Necítim sa ako skutočná žena, ale ako nejaká zbytočná vec,“ s týmito slovami mi zúfalo plakávala v kuchyni. Roky predtým som jej rozprávala, aké je materstvo úžasné, takže nedokázala som akosi nájsť tie správne slová, ktorými by som ju upokojila. Olívia sa snažila svoju diagnózu nespomínať, akoby ani neexistovala. Ale bolo jasné, že svoje túžby nedokázala potlačiť a aj na jej manželovi Richardovi bolo zjavné, že po rodine obaja túžia ešte viac ako pred tým. Začali uvažovať o adopcii.

Všetko sa ešte viac zhoršilo, keď som jej musela povedať jednu dosť podstatnú novinku. Mala som vtedy 40 rokov a nemyslela som si, že by som bola ešte schopná otehotnieť, ale stalo sa a keďže pre mňa umelé prerušenie tehotenstva neprichádzalo vôbec do úvahy, musela som sa s tým faktom, že budem mať štvrté dieťa, jednoducho vyrovnať. Napokon, malo to byť naše prvé spoločné dieťa s mojím novým partnerom a ja som sa začala naozaj tešiť. Jediné, čo ma ťažilo viac než akákoľvek najhoršia nočná mora, bolo, ako to poviem Olívii.

Rozhodli sme sa riešiť to čím skôr, a tak sme pozvali na druhý deň Olíviu a Richarda na večeru, cítila som, že jej musím povedať pravdu čím skôr. Keď sme sa najedli a išli sme spolu umývať riad do kuchyne, povedala som jej: „Potrebujem sa ti s niečím zdôveriť. Veľmi chcem, aby si tú radosť prežívala so mnou a nehnevala sa na mňa.“ Olívia s údivom prikývla, že môžem pokračovať. „Som tehotná,“ vyslovila som jej konečne pravdu z očí do očí.

„Som spolu s tebou šťastná, mami,“ povedala mi po chvíľke s úsmevom. Vedela som, čo sa v jej hlave odohráva, vedela som, že si zrejme po celý ten čas hovorí: To som mala byť ja. V priebehu týždňa sa Olívia zmenila na ešte lepšiu dcéru, akou bola doteraz. Starala sa o mňa a dávala na mňa pozor, trávila so mnou čas, nosila mi rôzne pozornosti a nákupy. Muselo byť pre ňu určite veľmi ťažké sledovať ma v tom stave.

Bola som na začiatku štvrtého mesiaca a čakala som v čakárni u lekára na prehliadku v tehotenskej poradni, keď mi zazvonil telefón. Cítila som sa previnilo, keď som uvidela na telefóne svietiť Olíviino meno, no zdvihla som s úsmevom a čo najmilším hlasom. „Som tehotná!“ kričala do telefónu a stále to opakovala. Prezradila mi, že podozrenie už má niekoľko dní, ale vzhľadom na diagnózu si myslela, že má nejaký iný gynekologický problém. Jej šťastie a radosť boli neskutočné a my sme sa všetci tešili s ňou. V našej rodine sa celkom zmenila atmosféra.

Mesiace, ktoré sme spolu strávili počas tehotenstva, nás zblížili ako nikdy predtým a ja som vedela, že som si nikdy nemohla želať lepšiu dcéru. Obávala som sa, či nás ľudia nebudú za toto dvojité tehotenstvo odsudzovať, predsa len sa to u nás, v malom slovenskom meste, nestáva každý deň. A kládla som si aj ďalšie otázky: Budem schopná tu byť pre Olíviu tak, ako tu bola moja mama pre mňa?

Keďže jej manžel Richard trávil veľa času v práci a na služobných cestách, trávila Olívia viac času u nás ako u seba doma. V jej bývalej detskej izbe sme preto pripravili aj postieľku pre bábätko. Ale ženské hormóny sú v tehotenstve omnoho aktívnejšie a ženy sú citlivejšie a náladovejšie. Vznikali preto medzi nami dennodenne malé hádky, často o banalitách: napríklad o tom, kto uložil cukor na iné miesto, alebo prečo nie je vyvesená bielizeň. Nikdy to nebolo nič vážne a vždy sme sa hneď udobrili, len sme si nevedeli pomôcť, hormóny pracovali za nás.

Napokon sa Olívia presťahovala natrvalo k sebe domov. Bolo mi to hrozne ľúto, mala som pocit, že ju chcem mať navždy pri sebe, ale už to skrátka nešlo. Posledné mesiace tehotenstva sme teda každá strávili v svojej domácnosti a mne sa ako prvej narodil synček Lacko. O mesiac na to volal raz večer Richard: „Olívia práve porodila zdravého chlapca!“

Uvedomila som si, že ju musím nechať žiť jej vlastný život, to, že už u nás nebýva a nie sme stále spolu, neznamená, že sa už nemôžeme stretávať. Som spolu s ňou taká šťastná, že sa jej podarilo mať dieťa. Vo chvíli, ako som zložila telefón, som utekala do auta a išla za Olíviou. Keď som prvýkrát držala v náručí svojho vnuka, pocítila som presne to isté puto, čo ma spájalo s Olíviou, keď sa narodila.

Teraz už majú naši chlapci tri roky. Zatiaľ čo môj Lacko je aktívny a živý, Olíviin Maťo je skôr rozumný a pokojný. Ako s Olíviou sledujeme naše deti rásť, puto medzi nami je čoraz silnejšie. Je nekonečné. Cítim sa so svojou dcérou taká blízka, ako nikdy predtým.

Osud zamiešal karty: Olívia netušila, čo sa z jej najhoršej nočnej mory napokon vykľuje!

Výber pre vás

Osud zamiešal karty: Olívia netušila, čo sa z jej najhoršej nočnej mory napokon vykľuje!

Súvisiace články

Zrútil sa jej celý svet! Jedna osudová noc jej navždy zmenila všetky plány

Zase som to nedostala a tehotná nie som! Tak čo sa deje? 10 vecí, ktoré môžu byť príčinou!

Neuveriteľný príbeh čitateľky: Mesiac pred pôrodom zistila niečo, čo ju úplne vydesilo!

Bude to dievča alebo chlapec? Vojvodkyni Kate sa už pekne rysuje tehotenské bruško

Výber pre vás