Na rozdiel od iných pôžičiek však pri pomste bývalému a príkoria rastú úroky nie z požičaného, ale vracaného. Splácajú ich deti. Niekedy aj celý život.

"Keď chceš, aby som ti oprala, zavolaj svojmu otcovi, nech ti láskavo pošle výživné! Ja na to nemám!“

„Vieš, miláčik, mamina je od rozvodu akási iná. Myslím si, že sa o teba poriadne nestará. Napríklad minule, keď si bola chorá, ti dala iba polovicu liekov. Ani sa mi už nepáči, veľmi schudla. Pritom predtým bola vždy trocha pri sebe.“

„Keď sa ti nepáči, môžeš sa zbaliť a ísť k otcovi! On ti ukáže, čo je život!“

„Mama ma už nemá rada a prestala mať rada aj toho nového uja. Zdá sa, že je prelietavá a nedá sa na ňu spoľahnúť.“

„Odkáž mame, že ešte raz urobí, čo minule a vybavím si to s ňou!“

Tieto zdanlivo normálne a spolu nesúvisiace vety spája spoločný mrazivý podtext: Chuť ublížiť a pomstiť sa. Číha zle skrytá medzi slovami a riadkami, aby zasiahla protivníka – bývalého partnera. Útočník, teda rodič, ktorý tieto nehanebnosti vypúšťa z úst, je však s vysokou pravdepodobnosťou slepý. Alebo aspoň zaslepený – vlastnou bolesťou, strachom, urazeným egom... Preto zvyčajne nevidí, že jediný, koho vyslovené jedovaté šípy zasiahnu, je dieťa. V týchto prípadoch naozaj nevinné...

„Rozchod rodičov je pre väčšinu detí psychická trauma. Za priaznivých okolností z nej môže dieťa vyviaznuť bez dlhodobejších problémov s prispôsobovaním sa aj bez zníženia šance na spokojnosť v dospelosti,“ hovorí psychológ PhDr. Štefan Matula, PhD. „Základnou podmienkou však je nepoužívať dieťa ako nástroj pomsty!“ Tým sa stáva často. Nielen v prípadoch, keď ho jeden z rodičov programovo hucká proti druhému, ale aj vtedy, keď cez dieťa (bývalému) partnerovi kadečo odkazuje namiesto toho, aby to povedal rovno adresátovi. Keď akoby mimochodom trúsi o druhom nelichotivé poznámky. A aj vtedy, keď mu na tisíc spôsobov dokazuje, že on/ona oveľa lepšie vychováva, finančne zabezpečuje, hladká, láska, podporuje, živí, varí, šatí...

„Popudzovanie dieťaťa proti druhému rodičovi je jedna z najzhubnejších praktík. Pri konflikte rodičov, rozchode alebo po rozvode sa, žiaľ, objavuje najčastejšie,“ konštatuje smutnú pravdu Š. Matula. „Na zneužívanie postavenia zvádza situácia najmä rodiča, ktorému dieťa zveril súd do opatery. Ľahko podľahne ilúzii, že má všetku výchovnú moc v rukách, že toho druhého môže zo života dieťaťa jednoducho vymazať. Vie, že partnera najviac raní, keď dieťa proti nemu popudí alebo mu zakáže stýkať sa s ním. Do istého veku je možné dieťaťu nahovoriť nepravdy alebo čiastočné pravdy, ktoré v ňom vzbudia strach a odpor k druhému rodičovi.

Dieťa zahŕňané polopravdami sa tak ocitá v úlohe, ktorá mu vôbec neprináleží. Má sa stať sudcom vlastného rodiča. Napätie, ktoré to v ňom vyvoláva, sa môže nepriaznivo odraziť na jeho ďalšom vývoji.“ „Je smutné, keď po rozvodovom konaní alebo v spore o zverenie dieťaťa do opatery odchádza jeden z rodičov zo súdnej siene ako víťaz. S vysokou pravdepodobnosťou to znamená, že prehralo dieťa,“ delí sa o svoju skúsenosť aj riaditeľka odboru všeobecnej vnútornej správy Ministerstva vnútra SR JUDr. Jana Vallová. „Súdiť za to rodičov sa nedá, ale dôsledky sú ďalekosiahle.“

Prapodivné veci sa to dejú v dospelom mozgu, ktorý v presvedčení, že robí pre svoje dieťa to najlepšie, zabúda, ako v detstve neznášal otázky typu: Koho máš radšej, otecka alebo mamičku? Zo záhadných dôvodov mu nedochádza, že hoci už dávno vyletel z rodičovského hniezda a o svojich „stvoriteľoch“ má takmer reálnu predstavu, vrátane tienistejších stránok ich pováh a charakterov, aj tak ich má väčšinou rád. Oboch. Už to, že sa rodičia hádajú, je pre dieťa klada, ktorá deformuje jeho telo aj ducha. To neznamená, že sa poteší, keď sa rozídu.

Darmo sa uľaví nám, dieťaťu nikdy. Istota, hoci aj istota hádok, hysterických scén či fyzických útokov, sa scvrkne na polovicu a malé stvorenie, ale ani adolescent na prahu dospelosti zrazu nevedia, čo si počať. Nie, nechceme steny pomaľovať čertmi a tvrdiť, že čokoľvek je lepšie než rozvod. Aj trauma, ktorú má dieťa z rozchodu rodičov, sa dá prekonať. S láskou v srdci a s rozumom v hrsti, ak sa v dieťati podarí zachovať pozitívny obraz druhého rodiča. Nech bol akokoľvek nezodpovedný, ľahostajný, násilný, nemohol byť zlý skrz- -naskrz. A o to ide.

„Podľa výskumov rodičia až prekvapivo často usudzujú, že rozvod sa ich detí nijako nedotýkal, že ho nevnímali. To je nebezpečný omyl!“ upozorňuje psychológ Š. Matula. „Deti sú oveľa vnímavejšie na dianie v rodine, ako sú dospelí ochotní si pripustiť.“ Vnímajú aj to najmenšie, podprahové nepriateľstvo medzi otcom a mamou. Keď sú do zákopovej vojny zatiahnuté, lebo niet efektívnejšieho dôkazu, že (bývalý) partner nestojí ani za deravý groš, ako keď sa mu chrbtom otočí vlastná krv, následky na seba nedajú dlho čakať.

„Čím je rozvodová situácia pre dieťa psychicky traumatizujúcejšia, teda ak presiahne jeho možnosti zvládať ju, tým problematickejšie zareaguje a stáva sa náchylnejším na depresie v detskom i dospelom veku. Ak konflikt medzi rodičmi pretrváva aj po rozvode a dieťa je doň zatiahnuté, jeho organizmus zareaguje na neúmernú záťaž po svojom. Dieťa sa môže začať pomočovať, počas spánku zažíva nočné mory, ťažko sa koncentruje. U chlapcov môže depresia vyústiť do nadmerného nepokoja a hyperaktivity. A to sme ešte nespomenuli problémy, ktoré môže mať v dospelosti, keď sa bude chcieť zamilovať, nájsť si partnera a vychovávať deti...“ hovorí psychológ.

Uvážte, načo je dobré ďalej viesť vojnu, keď ste aj tak od seba? Dokazovať, kto je lepší? Hľadať víťaza? Možno v iných hrách sa to dá, ale v tejto to jednoducho neexistuje. To je holý fakt a čistá pravda. „Rozvod je, okrem malých výnimiek, zlyhaním oboch partnerov. Dôkazom, že manželia spolu nedokázali žiť. To neznamená, že jeden je dobrý a ten druhý zlý,“ prízvukuje Š. Matula.

„Sebavedomie dieťaťa oslabené rozvodom rodičov sa prudko znižuje, keď si pri každej príležitosti musí vypočuť, že jeho otec bol darebák, podvodník, sebec a násilník, alebo že jeho matka je hysterka, neporiadnica a klamárka. Nestačí, ak o druhom nehovoríme zle, hoci aj to je veľký pokrok. Mali by sme o ňom hovoriť dobre. Ak rodičia vyhlasujú, že im ide predovšetkým o dobro dieťaťa, mali by na to myslieť a dokázať to. Jeho zdravému sebavedomiu veľmi prospeje, ak si môže rodičov vážiť aj po ich rozchode.“

V nepríjemnej situácii sa ocitá aj rodič, ktorý svoju ratolesť nepoužíva na vedomé či nevedomé ubližovanie bývalému partnerovi, ale nevie, ako reagovať, keď to robí druhá strana. Bezmocný je však len zdanlivo. V skutočnosti má v rukách niekoľko pák. Hlavne sa nebáť! Že sa možno mýli. Alebo že to súdu nedokáže. Deti, ktoré sa stali nástrojom pomsty jedného rodiča voči druhému, môžu trpieť syndrómom CAN (Child Abuse &amp; Neglect). Nie je ťažké ho dokázať.

Je to súbor konkrétnych foriem neadekvátneho zaobchádzania s dieťaťom, ktoré vedú k nedostatočnému napĺňaniu jeho základných potrieb – biologických, emočných, pocitu bezpečia, istoty. Tým spôsobujú závažné až trvalé poškodenie vývoja jeho osobnosti, sebavedomia a vzťahov k ľuďom. Zaťahovanie dieťaťa do rodičovských konfliktov, zneužívanie v úlohe svedka, získavanie na svoju stranu a bránenie mu v kontaktovaní s druhým rodičom sa môže klasifikovať ako psychické a emocionálne týranie. A na to už je paragraf.

„V ľuďoch je stále zažité, že potrebujú mať dôkaz, že jeden z rodičov spáchal priestupok, až potom môžu ísť na súd so žiadosťou o rozvod alebo o zmenu usporiadania výchovy. To je úplne pomýlená predstava. Človek má kedykoľvek právo obrátiť sa na súd. Druhý o tom nemusí ani vedieť, nemusí mu nič podpisovať,“ hovorí JUDr. Jana Vallová. „Netreba na to využívať ani políciu, ani deti. Tie predovšetkým. Ak je to čo len trocha možné, my sa snažíme nájsť dôkazy o tom, čo sa deje, bez zatiahnutia dieťaťa do sporu. Lebo to by preň bola ďalšia trauma. Samozrejme, nevylučuje sa ani možnosť psychologického posudku.“

A na záver dôležité upozornenie aj pre babky, tetky, krstné mamy a ďalšie osoby, ktoré sú svedkom zneužívania dieťaťa v spore rodičov a narúšania jeho práv. Podľa slovenskej legislatívy má aj maloletý právo obrátiť sa na súd, a to aj bez prítomnosti zákonného zástupcu alebo plnoletej osoby. Nemusíte tak nastaviť vlastný chrbát v dianí, do ktorého vám, ako slušnosť káže, nič nie je. Ale určite môžete dieťa nasmerovať, aby sa bránilo. Musí, ak nechce, aby pre zaslepenosť svojich rodičov pykalo celý život. A možno ešte jeho deti a deti jeho detí...

V právnych a psychologických krokoch vás vo veci dobre zorientuje napríklad Liga na ochranu práv detí rozvedených rodičov.

Výborne spracované informácie o syndróme CAN, ako sa prejavuje a čo robiť, sú na stránke Linky Detskej Dôvery (linkadeti.sk).

U psychológa, psychiatra, rodinného poradcu. A, samozrejme, na súde. Hlavne hľadať!

Nástroj pomsty: Neuveriteľné, čoho sme po rozvode schopní!

Výber pre vás

Nástroj pomsty: Neuveriteľné, čoho sme po rozvode schopní!

Súvisiace články

Trpký koniec rozprávky! Láska týchto hviezd stroskotala

Páči sa mi rozvedený sukničkár: Mám si s ním niečo začať?

Pomáhame vám: Čo s prieťahmi na súde a dlhom exmanžela?

Výber pre vás