Dcéra to privítala, a tak sme sa tešili, ako si spoločne prejdeme mesto, niečo nakúpime a neskôr spoločne uvaríme.

Po týždni sme sa dohodli, že ešte týždeň zostanem. Na druhý deň ráno dcéra odišla do práce. Odrazu sa ozval pri dverách zvonček. Zvonenie neprestávalo, práve naopak, stupňovalo sa. Tak som podišla k dverám a otvorila ich. Stáli tam dvaja neznámi chlapi a hneď na mňa vyrukovali, že sú exekútori a idú sťahovať nábytok. Nechápala som, čo chcú, nechcela som ich vpustiť dnu. Vytiahli na mňa legitimácie a ani na moje prosby, aby nevstupovali, pretože nie som majiteľkou bytu, vôbec nereagovali. V tej chvíli od exekútorov vysvitlo, že exekúcia sa vzťahuje na vnukovo meno, lebo neplatí pôžičku a je nezamestnaný. Nasilu vošli dnu a jeden z nich začal na nábytok nalepovať žlté lístky. Vraj to všetko budú hneď odvážať, pretože majú pred domom pripravené auto. Bolo mi do plaču. Horekovala som, že televízor aj nábytok sú dcérine, ktorá to všetko nadobudla z pôžičky, že vnukovo nie je v byte celkom nič. Vôbec ich to nezaujímalo. Hneď som si predstavila, aké to bude hrozné, keď dcéra príde z práce a byt bude prázdny... Nevedela som, čo robiť. Bola som sama vo veľkom neznámom meste, kde nikoho nepoznám. Nevedela som ani to, kde sa dcérina práca nachádza. Keby sa mi to stalo doma na Slovensku, tak idem do banky, vyberiem z účtu peniaze a pohľadávku exekútorom zaplatím.

Prosila som ich, aby sme to vybavili aj bez sťahovania nábytku. Vnuk, ktorý medzičasom prišiel, oznámil, že si ide peniaze požičať. Súhlasili, že počkajú. Vrátil sa aj s peniazmi, ktoré mu kamarát požičal. Exekútori nábytok nakoniec nesťahovali, napísali potvrdenie o zaplatení exekúcie. Všetko nakoniec dopadlo dobre. Ale nikdy nezabudnem na tú strašnú bezradnosť, ktorú som vtedy cítila.

Nečakaná exekúcia: Začali na nábytok nalepovať žlté lístky

Výber pre vás