Minuloročný koniec roka v Tatrách priniesol neuveriteľne veľa tragédií. Vyhasli životy mladých ľudí, ktorí milovali hory rovnako ako môj manžel. Byť vydatá za horolezca je vždy veľké riziko, ktoré sme my ženy pre lásku ochotné riskovať. Často si neuvedomujúc možné následky.

Môj manžel bol vždy aktívny – lezenie, futbal, túry, plávanie. Keď sa nám narodil syn, bol ten najšťastnejší človek. Už robil plány, ako ho všetko naučí, ako ho všade bude brávať so sebou. Mňa to však znepokojovalo, pretože som už nebola ochotná tolerovať jeho nebezpečné koníčky. No ako sa hovorí, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Jeden deň hral manžel futbal za našu dedinu. Bolo krásne, tak som sa za ním vybrala aj s naším 3-mesačným synom v kočíku. Po vyhratom zápase som mu utekala zablahoželať na trávnik. Pretisla som kočík popod zábradlie a chcela som rýchlo podliezť aj ja. No nestihla som sa dobre zohnúť a hlavou som narazila do kovovej tyče.

Upadla som do bezvedomia a prebrala som sa až po pár týždňoch. Celý môj život sa obrátil naruby. Manžel musel zarábať, aby uživil rodinu a poplatil všetky účty. Nášho syna si vzala do starostlivosti moja mama a starala sa aj o mňa. Keď som sa konečne prebrala, prežívala som dovtedy najťažšie obdobie môjho života. Musela som sa naučiť všetko odznovu.

Chodiť, rozprávať, postarať sa o seba aj syna. Tomáško si odo mňa odvykol a trápila ma aj strata mlieka pre neho. Z nemocnice som išla rovno k mame, lebo manžel chodil na služobné cesty a ja aj Tomáško sme potrebovali intenzívnu starostlivosť. Sľúbila som sebe, synovi aj manželovi, že to zvládnem. Každý deň som poctivo cvičila a výsledky sa dostavili. Moja mama mi bola tou najväčšou oporou a postupne sa opäť upravil aj môj vzťah so synom. Len manžela som videla iba občas, čo bolo pre mňa veľmi náročné. Snažil sa, aby nám nič materiálne nechýbalo, ale mne veľmi chýbalo objatie, môcť s ním večer zaspávať v náručí.

Rok trvalo, kým som sa postavila na nohy, schopná starať sa o vlastné dieťa. Presťahovala som sa naspäť k manželovi, aby sme konečne boli zase kompletná rodina. Keď už sa nám podarilo nájsť si režim a fungovať bez pomoci mamy, manžela opäť zlákali jeho milované hory. Vzdával sa ich kvôli mne už dosť dlho, preto som ho pustila.

Mal to byť 3-denný pobyt s výstupom na zamrznutý kopec. Manžel liezol pravidelne, mal kompletný výstroj a vždy si dával pozor. Neviem, čo sa stalo v ten deň, keď sa môj život opäť obrátil o 180 °. Ťažko sa hľadali slová aj ostatným účastníkom výstupu. Na zľadovatenom povrchu sa manžel šmykol a spadol do úzkej rokliny, v ktorej ostal zakliesnený. Všetci sa mu snažili pomôcť, ale nedokázali ho vytiahnuť. Zomrel na udusenie ďaleko od svojej rodiny, v horách, ktorým nevedel odolať.

Bol sebec? Neviem. Prečo chlap, ktorý má rodinu, ide riskovať život lezením po horách? Neviem. A ani to nikdy nezistím. Bolo to skrátka v ňom. Nejaký pocit, že to musí urobiť, nech už by bol výsledok akýkoľvek. Faktom však ostáva, že som všetku jeho horolezeckú výbavu zničila. Každý deň sa modlím, aby sa u nášho syna taká vášeň nikdy nezrodila. Vášeň, ktorá dokáže zobrať človeka milujúcej rodine a navždy zanechá chýbajúce miesto v našich životoch.

Keď sa stane niečo zlé, snažíme sa hľadať vinníka – niekoho, niečo, osud... Život, ktorý človek len prežíva, ale nežije, by však mohol trvať aj dvesto rokov a nestál by za to. Opatrnosť je dôležitá, no všetko predvídať nedokážeme a za ten čas, čo sme tu, musíme aj niečo zažiť. Veríme však, že pre Karolinkinho manžela bola rodina rovnako dôležitá ako lezenie.

Karolína netušila, čo ju v manželstve čaká: Myslela si, že horšie už nebude, potom prišla ďalšia rana

Výber pre vás

Karolína netušila, čo ju v manželstve čaká: Myslela si, že horšie už nebude, potom prišla ďalšia rana

Súvisiace články

Zdrvujúca spoveď nešťastnej matky: Jej dcéra urobila niečo, čo sa už nedá vrátiť

Smutné tajomstvá slávnych žien: Zasiahli ich tvrdé rany osudu! Čím si museli prejsť?

Veronikin muž išiel na pánsku jazdu do Egypta: Čo však nasledovalo, nečakal nikto!

Výber pre vás