Prísť o zamestnanie po päťdesiatke, keď ste navyše slobodná samoživiteľka, nie je žiadna zábava. Pocit strachu a beznádeje, keď držíte v rukách výpoveď, sa nedá opísať. Razom som stratila dobre platenú prácu, kolegov, spoločnosť priateľov a, samozrejme, financie.

Po piatich rokoch akejsi izolácie som bola rozhodnutá prijať hocijakú prácu. Aj roznášať po domoch letáky. Šťastie som skúšala v dedinke, niekoľko kilometrov vzdialenej od bydliska. A tak, v jedno ráno som si ja, kedysi dáma na ihličkách, obula tenisky a hanba-nehanba som s taškou plnou letákov prehodenou cez plece vyrazila do ulíc. Do práce.

Začiatky boli ťažké. Dlho som si nevedela zvyknúť na zvedavé pohľady, zhrbený chrbát a boľavé nohy. Postupne som spoznávala obyvateľov v mojom rajóne. Pri vkladaní letákov do schránok som sem-tam s niekým prehodila reč, inému zamávala, usmiala sa.

Zvlášť som obdivovala jednu zo záhrad s dokonale upraveným trávnikom. Vždy som milovala záhradky plné kvetov. Pravdupovediac, nie raz som sa akože nechtiac zamotala pri schránke a popritom nazerala cez plot. Bolo nad čím ústa otvárať. Zaujali ma strieborno-modré cédre s elegantnými previsnutými vodopádmi konárov aj rozkvitnuté záhony pestrofarebných ľalií. Bola som zvedavá, kto býva v tom dome, kto sa s dokonalou harmóniou stará o takú upravenú záhradku. Ale akákoľvek snaha vypátrať to, vyšla naprázdno. Akoby sa ktosi predo mnou naschvál schovával. Moja zvedavosť sa postupne menila na posadnutosť. Do neskorej noci som snovala plány, ako tomu prísť na koreň.

Po troch bezvýsledných týždňoch pátrania som zistila, že trávnik zarastá a dom je opustený. Kvety na oknách vädli a vetrák na okne bol dlhšie zavretý. Čo sa mohlo stať? To už mi nedalo a spýtala som sa ženy bývajúcej cez ulicu. Hneď na druhý deň ráno ma autobus zaviezol pred nemocnicu. Zamierila som na mužské oddelenie. Postávala som pred dverami s tabuľkou ,,Zvoňte“ a prešľapovala z nohy na nohu. V hlave mi vírilo množstvo myšlienok. ,,Mám, nemám. Veď sa nepoznáme.“ Nakoniec zvíťazila povestná ženská zvedavosť.

Môj život sa radikálne zmenil

S igelitkou plnou ovocia som napokon stisla kľučku. Ležal tam pán, zhruba v mojich rokoch. Na prvý pohľad mi padol do oka. Ohúril ma modrými očami. Sem-tam som sa zajakala, prehltla naprázdno a iste som sa aj červenala, ale on sa len pokojne usmieval. Na počudovanie ma nechal hovoriť a tváril sa ako starý známy. Odvtedy sa môj život radikálne zmenil. Ráno som rýchlo rozniesla letáky a poobedia patrili Michalovi v nemocničnej izbe. Prepustili ho po dvoch týždňoch. Srdce vdovca, vyučeného záhradníka, už búchalo správnym tempom, len to moje akosi ochorelo. Znamenalo to koniec návštevám, stretnutiam, pohľadom do očí... Obávala som sa, že moje dni budú opäť prázdne.

V ten deň som letáky roznášala bez nálady. Smutná, ale len do chvíle, kým ma niečo na jeho plote absolútne neohúrilo. Niečo, čo tam nepatrilo. Obrovská kytica ružových ľalií uviazaná k plotu červenou stuhou svietila doďaleka ako maják. To sa len tak nevidí. Potom som si všimla, že je tam ešte niečo. Na malej bielej ceduľke bolo trochu neupraveným písmom napísané: ,,Milá, Janka. Káva je už na stole. Čakám ťa v záhrade. Michal.“

Kde zlyhá osud, musíme si pomôcť samy. Šťastie nám väčšinou nepadne do lona, treba si ho budovať. Janka urobila prvý krok tým, že opustila steny svojho bytu, vyšla medzi ľudí a našla si prácu. Sebaľútosť nepomôže nikomu a aj v zamestnaní, ktoré sa nám na prvý pohľad nepozdáva, môžeme stretnúť príjemných ľudí a nájsť novú šancu na lepší život.

Janka už nedúfala, že nájde svoju veľkú lásku: Neuveríte, čím ju osudový muž dostal!

Výber pre vás

Janka už nedúfala, že nájde svoju veľkú lásku: Neuveríte, čím ju osudový muž dostal!

Súvisiace články

Recept na dlhý život? Táto pani má v tom jasno! Neuhádnete, koľko má rokov

Tvrdé facky od života Janku nezlomili: V najťažšej chvíli stretla osudovú lásku

Pravda o randení v päťdesiatke: Aké je hľadať chlapa v tomto veku? Klaudia o tom vie svoje! Čo zažila?

Výber pre vás