Tento príbeh sa mi stal na ceste za synom do väzenia v Česku. Až teraz po rokoch som si uvedomila, aké bolo nebezpečné stáť celú noc sama na hlavnej vlakovej stanici v Brne. Ale túžba vidieť syna aspoň na tri hodiny raz za mesiac bola silnejšia ako strach.

Všetko sa zbehlo nečakane, syna zadržali a ihneď na rok odsúdili. Po dvoch mesiacoch ho eskortovali 30 km od Brna. Cesta tam bola možná jedine tak, že prečkáte celú noc v meste a ráno pôjdete na vlak. V ten deň to vyšlo tak, že som musela vycestovať sama. Do Brna som prišla krátko po jednej v noci. Čo teraz? Pýtala som sa sama seba. Stanica bola až do štvrtej zatvorená. Tak som sa postavila pred ňu a čakala. Chodili tadiaľ bezdomovci, vykrikovali po sebe, bili sa... Jedna bezdomovkyňa prišla aj ku mne a pýtala si peniaze a cigaretu.

Keďže som sa začala báť, pristupovala som k nemu bližšie a bližšie, až som ho nakoniec oslovila. Spýtal sa, kam cestujem. Odpovedala som, že za synom, ktorý je vo väzení, a spravila by som pre neho aj nemožné. Tento pán mi takisto vyrozprával svoj príbeh. Tiež bol vo väzení a pred mesiacom ho prepustili. Radil mi, ako pomôcť synovi k podmienečnému prepusteniu. Keď otvorili stanicu, šiel so mnou kúpiť lístok a našiel nástupište. Keď sme sa lúčili, poďakovala som sa mu za ochotu. Povedal: „Urobil som dobrý skutok. Keď pustia vášho syna, možno aj on niekomu pomôže.“

No keď som vystúpila z vlaku, uvidela som pred sebou len les a malú dedinku. Rozhodla som sa ísť cez dedinu. Zopár značiek ukazovalo smer, ale keď som prišla na jej koniec, nevedela som, kadiaľ ďalej. Bola nedeľa, nikde nikoho. Rozplakala som sa. Bála som sa, či prídem včas. Vybrala som si cestu smerom k lesu. Bola to veľmi dlhá trasa, asi 3 – 4 km. Prešla som cez les a z mierneho kopca konečne zbadala väznicu.

Tri hodiny so synom ubehli veľmi rýchlo

Keď sme sa lúčili, povedal mi, že jeden pán ma vezme autom, aby som stihla vlak o 11.25. Naozaj ma zobral, no vyložil ma na rázcestí a ja som vykročila do zlej ulice. Prišla som na to až vtedy, keď som ju prešla. S plačom som vykročila do druhej, ale ani to nebola ona. Správna bola až tretia a bolo jasné, že vlak už nestihnem.

Na stanici som si unavená sadla do čakárne. Celú noc som nespala a pred cestou som bola ešte v práci. Ako som tam driemala, otvorili sa dvere a vstúpil sympatický pán. Prihovoril sa mi a vypytoval sa, kde som bola a prečo som taká smutná. Vyrozprávala som mu svoj príbeh. Vypočul ma a veľmi povzbudil. Povedal mi, že robil v tej väznici. Takisto mi dal veľa cenných informácií, ale hlavne mi dodal silu.

Polhodinu po tom, čo odišiel, vošiel do čakárne chlap v mojom veku. Prihovoril sa mi a nastúpili sme spolu do vlaku. Práve ho prepustili z toho istého väzenia. Vyrozprával mi, aké to tam je a hovoril aj o svojej rodine. Cesta s ním mi ubehla rýchlo. Veľmi som sa bála, že nestihnem autobus na Slovensko, mala som len málo času. Tento pán bežal so mnou, ako keby jemu šiel autobus, viedol ma čo najkratšou cestou. Vďaka nemu som prišla včas.

V tento jeden deň mi prišli do cesty traja úžasní ľudia, ktorí mi veľmi pomohli. Prvý mi ukázal cestu za synom, druhý ma psychicky povzbudil a tretí mi ukázal cestu domov. Nikdy na nich nezabudnem. Išla som tam ešte zopárkrát, ale ani jedného som už nestretla.

Tento príbeh je síce starý niekoľko rokov, no ešte aj dnes stretnete na cestách ľudí, ktorí vás vnútorne obohatia alebo vám v prípade potreby aj pomôžu. My však v dnešnej uponáhľanej a pretechnizovanej dobe kráčame vedľa seba často s klapkami na očiach, nevšímaví k ostatným. Skúste sa aj vy nabudúce prihovoriť niekomu neznámemu. Možno budete milo prekvapená!

Evin milovaný syn skončil za mrežami: Nikdy by jej nenapadlo, čo zažije cestou do väzenia

Výber pre vás

Evin milovaný syn skončil za mrežami: Nikdy by jej nenapadlo, čo zažije cestou do väzenia

Súvisiace články

Keď povedala kamarátke pravdu o jej priateľovi, začali sa diať veci: Oblial ju studený pot!

Zo šokujúceho priznania Martiny mrazí: Myslela som si, že ma miluje, on sa zmenil na monštrum!

Výber pre vás