Bola som mladá a prvýkrát skutočne zaľúbená. Vo svojom partnerovi som videla ideálneho muža na celý život. Bol mladý  a ambiciózny, zastával vysokú pozíciu v neďalekej firme. Okrem toho sme si veľmi rozumeli, teda aspoň ja som mala ten pocit. Túžila som po svadbe, a hoci jemu to nebolo práve po vôli a stále hovoril, že nepotrebuje na spolužitie „žiadny papier“, nakoniec sme sa zosobášili. Už vtedy som mohla tušiť, že niečo nie je v poriadku. Po pár mesiacoch manželského spolužitia začal náš vzťah zo dňa na deň chladnúť. Nechcela som si to však pripúšťať, a tak som zmenu správania môjho manžela pripisovala nadmernej záťaži v práci.

Jedného dňa som sa celkom nečakane na gynekologickej prehliadke dozvedela, že pravdepodobne nebudem môcť mať deti. Bola to pre mňa obrovská rana. Celé dni som nad ničím iným nepremýšľala. Manželova reakcia bola pre mňa rovnako šokujúca. Neprejavil ani trochu súcitu, len chladne povedal, že žiť sa dá aj bez detí. Ešte som mala ísť na pár dní do nemocnice a absolvovať kvôli tomu nejaké vyšetrenia.

Akoby toho nebolo na mňa už vtedy dosť, prišiel za mnou do nemocnice na návštevu a oznámil mi, že podal žiadosť  o rozvod a našiel si frajerku. Veľmi ma to ranilo. Konečne som však chápala náhlu zmenu  v jeho správaní a prestala som sa naňho pozerať cez ružové okuliare. Nepotreboval mňa, potreboval niekoho, kto by mu opral, navaril, postaral sa mu o domácnosť...

Stratila som zmysel života, všetko sa na mňa zrazu zosypalo. Myslela som si, že sa už nikdy nedokážem zaľúbiť. Nechcela som znova zažiť také sklamanie a stále som si kládla otázku: kto by aj chcel ženu, ktorá mu nemôže dať deti?

Vtedy v nemocnici som bola na izbe s jednou ženou s podobným osudom. Nemohla mať deti, nemala vlastnú rodinu, a tak ju každý deň chodil navštevovať brat so svojou priateľkou. Bol to sympatický pán so zmyslom pre humor. Boli sme  z rovnakého mesta, a tak som ho potom niekoľkokrát náhodne stretla. Vždy sme sa pozdravili, prehodili spolu pár slov a išli ďalej. Myslím, že už vtedy som sa doňho zamilovala, ale nechcela som si to pripúšťať, veď som ho takmer nepoznala. Nikdy som mu nič nenaznačila. Mal priateľku a ja som nechcela, aby sa kvôli mne rozpadol fungujúci vzťah. Nebolo to predsa tak dávno, čo sa vzťah rozpadol mne, a nepriala som nikomu prežívať to trápenie.

Čas pomaly plynul a ja som z mysle vypustila aj toho sympatického pána. Osud to však zariadil inak. Raz sme sa znovu náhodne stretli a pozval ma na kávu. Opustila ho priateľka a potreboval sa niekomu vyrozprávať. Úprimne mi ho bolo ľúto, dobre som vedela, čo prežíva. Zároveň však vo mne ožila nádej, že nie som bez šance. Ešte v ten deň sme si vymenili telefónne čísla a dohodli ďalšie stretnutie. Bol síce odo mňa o 15 rokov starší, ale to nebránilo tomu, aby medzi nami vzplanula láska.

Blízki ma odhovárali. Vraj je medzi nami príliš veľký vekový rozdiel. Nechceli, aby som bola znovu sklamaná ako prvýkrát. Ja som sa však rozhodla počúvať hlas svojho srdca a dodnes neľutujem. Sme spolu už 8 rokov, berie ma takú, aká som, a hoci si je vedomý, že nikdy nebudeme mať deti, náš vzťah je úplne plnohodnotný. Dokonca mi sám navrhol, že ak túžim po dieťatku, môžeme požiadať o adopciu.

Keď prežívame bolesť a sklamanie z opustenia milovaného muža, prítomnosť i  budúcnosť sú čierne. A na minulosť sa nedá spomínať. Čas však lieči aj túto bolesť, preto aj Anna sa po čase zmierila so svojím osudom. Ale kto by povedal, že práve keď bude ležať utrápená v nemocnici, stretne muža, ktorý sa v budúcnosti stane jej novou láskou!

Gynekológ jej oznámil zdrvujúcu správu, ale to najhoršie prišlo doma: Z manželovej reakcie sa zrútila...

Výber pre vás