Moji rodičia bývali v staršom rodinnom dome, do ktorého sa nasťahovali štyri dni pred mojím narodením. Bol neďaleko centra mesta. Stále ich obdivujem, že sa s tromi deťmi (otec bol invalidný dôchodca) presťahovali do domu, ktorý museli poopravovať.

Klobúk dole, že to všetko zvládli – najmä finančne. Často sa mi ale posťažovali, že mohli radšej zostať v činžiaku, mali by menej starostí s opravami a záhradou, viac času aj viac peňazí. Ja som si vtedy pomyslela, že ja v dome určite nikdy bývať nebudem. Ale nikdy nehovor nikdy...

Najprv mi zomrel otec a pred tromi rokmi zistili mame vážnu chorobu. Keď som sa to dozvedela, bola som ako zarezaná. Pamätám si ju ako ženu plnú života, aktívnu, ktorá všetko stíhala.

Do pol roka od tejto správy zomrela. Bolo treba porozmýšľať, čo s domom. Bolo mi ho ľúto predať, predsa som tam strávila kus života. Tak som sa s manželom dohodla, že sa ho nevzdáme, vyplatíme brata a dom opravíme. Vybavili sme všetky potrebné doklady aj hypotéku, našli sme majstrov a pustili sa do prerábania.

Po večeroch som študovala na internete, čo sa ako robí, aké sa používajú materiály, technológie. Už sme mali veľkú časť prác za sebou, ale mne sa stále zdalo, že na stene v izbe vidím vlhké fľaky. Bolo chladnejšie počasie, tak som si pomyslela, že to vyschne. Ale keď to neprechádzalo ani po týždni, tak som oslovila firmu, ktorá odvlhčuje budovy.

Dom museli kompletne podrezať a dať novú izoláciu. Tak ma vyplašili, čo sa všetko môže stať, keď to nespravíme, že som celú noc nemohla poriadne spať. Chvíľami som aj ľutovala, že sme sa do toho pustili. V noci sa mi ale prisnil sen. Videla som otca, ako sedí na kraji postele a upokojuje ma: „Neboj sa, to bude dobré, bude sa ti tu dobre bývať!“

Práce sa síce trošku natiahli aj časovo, aj finančne, ale keď sa na to pozerám teraz, s odstupom času, bolo lepšie urobiť novú izoláciu vtedy, ako neskôr, keď by bol dom už prerobený. Že som sa do prerábania domu pustila a urobila som dobre, ma uistila ešte jedna nezvyčajná príhoda.

V sobotu som sa vracala s plnými taškami nákupov domov. Pred domom stáli dve ženy a rozprávali sa. Pristavila som sa pri nich. Staršia pani mi so slzami v očiach rozprávala, že tu kedysi bývala. Aj mi povedala mená susedov, ktorí bývali vedľa. Tie mená som si pamätala od mamy. Nie som dôverčivá, ale pozvala som ich ďalej. Nechceli ísť, povedala mi, že si chce pamätať dom taký, aký ho má v spomienkach.

Povedala mi to isté, čo mi vo sne povedal aj otec, že sa mi tu bude dobre bývať. Už sú to tri roky (ako ten čas rýchlo letí!), čo sme sa presťahovali. Musím povedať, že som spokojná, že som sa pre ten dom rozhodla, býva sa nám výborne. Aj to ovocie zo záhrady chutí akosi lepšie ako z obchodu a vlastnoručne nasadené kvetinky sú krajšie a prinášajú viac radosti.

Nezvyčajné príhody: Pomohol mi odkaz od mŕtveho otca

Výber pre vás

Nezvyčajné príhody: Pomohol mi odkaz od mŕtveho otca

Súvisiace články

Nadstavba nad domom: Je nutný súhlas spolumajiteľov?

Užite si grilovačku aj v škaredom počasí: Rady, ako na to!

Miro Šmajda zdrhol z domu: Cítim, že rodine chýbam!

Výber pre vás