Vyrastala som v detskom domove. Päť rokov som žila s mamou. A s mojimi dvoma bratmi – Paľkom a Miškom. S mamou nám bolo super. Aj keď nás niekedy nechala tri dni samých zamknutých doma, o to viac sme sa tešili, keď sa vrátila. Všetko nám potom vynahradila. Bolo to najlepšie obdobie v mojom živote, čo si pamätám. Až kým ju neudala naša babka. Vraj sa už nemohla pozerať, ako nás zanedbáva. Ako keby sa nedalo pomôcť inak...

A tak nás spolu s bratmi dali do „decáku“. Miško mal len rok a bol taký zlatý... Hneď si ho chceli adoptovať. Lenže podmienkou bolo, že jedine spolu s nami. A kto by chcel namiesto jedného tri deti? Zostali sme spolu v detskom domove.

Keď som mala osemnásť, nechala som školu a namierila si to rovno do Bratislavy. Tam si určite niečo nájdem. Cítila som sa už dospelá. Čoskoro sa mi podarilo natrafiť na dobrú prácu. Bolo leto a o čašníčky bol záujem. Ubytovanie som si našla v internáte.

Netrvalo dlho a zaľúbila som sa. Do super chlapa. Bol síce starší než ja a možno preto ho tak fascinovalo, že ma môže učiť veci, ktoré som dávno mala vedieť, napríklad ako sa robí praženica či ako narábať s peniazmi. A ja som si žila svoj sen. V jeho úžasnom byte. Letná sezóna sa skončila, ja som bola bez práce a príliš často iba s ním. Možno som ho začala nudiť alebo som ho už nemala čím prekvapiť. A možno som sa učila prirýchlo. Raz si doviedol priateľku. Smiali sa na mne. Na mojom detstve a mojej matke, ktorá ma ani raz nenavštívila. Hneď na druhý deň ma vykopol.

Do ruky mi dal tisícku, že mi to musí stačiť. Nie eur, ale ešte slovenských. V jeseni som blúdila tou úžasnou Bratislavou, ktorá sa mi už nezdala taká úžasná. Dul silný vietor a mne bolo do plaču. Tri dni som sa túlala a trávila noci po baroch. Ale potom som smrdela aj sama sebe. A tak som nasadla na vlak domov na východ.

K svojim. Boli prekvapení, že som doma, a babka bola len zvedavá, či som im niečo doniesla. Musela som zahrať divadielko. Hanbila som sa. Povedala som im, že sa mám skvele, a vytiahla som pár úlovkov a fotiek z mobilu z mojich lepších čias. Aj som sa spýtala, či by som tam nemohla ostať, ale pri mojich ôsmich bratrancoch a šiestich sesterniciach sa nenašlo miesto, pretože ani moje tety neboli anjeli. A tak som odišla. S tým, že sa mi podarí znovu začať. Postaviť sa na vlastné nohy. Smiešne. Bez ukončeného vzdelania, bez ubytovania, bez zázemia som naivne išla hľadať prácu. Po čase som pochopila, že z niečoho musím žiť, tak aspoň budem žobrať na stanici, aj za cenu zhnusených pohľadov. Vonku bola zima a mne už bolo všetko jedno. Chcela som len prežiť a práve bezdomovci boli ku mne milí. Poradili mi, kde sa dá najesť, ukázali, ako prespať, a nič za to nechceli... Až ľudia z Proti prúdu ma naučili znova dýchať vzduch so vztýčenou hlavou. A s pocitom, že sa môžem pozrieť druhým do očí. A žiť, ako sa na človeka patrí...

Nikdy by mi nenapadlo, že budem bezdomovkyňou

Výber pre vás