Sviežich osemnásť, opojná vôňa dospelosti a kamoši z mokrej štvrte. Bezbrehá zábava lákala aj mňa. Jediné, čo mi chýbalo, boli peniaze.

Môj najlepší kamarát Fero v tej dobe rozbiehal vlastné podnikanie. Bol o rok starší odo mňa, no na svoj vek veľmi ambiciózny. Jedného dňa mi položil jednoduchú otázku: „Chceš si zarobiť tisíc korún?“ (Dnes je to okolo 33 €.) Moja odpoveď bola jasná. „Áno!“ „Tak mi napíš svoje meno a priezvisko, rodné číslo a číslo občianskeho preukazu.“ Urobila som to. Večer mi zavolal, že sa stretneme na druhý deň v jeho kancelárii a vyplatí mi hotovosť.

Prišla som k nemu do kancelárie, urobil nám kávu. Potom zo zásuvky vytiahol obálku, v ktorej bolo veľa slovenských bankoviek. Vybral tisícku a s úsmevom mi ju podal. Pri odchode mi napadlo opýtať sa:

„Na čo si vlastne potreboval moje osobné údaje?“

„To vieš, to je len taká formalita.“

Moja ďalšia otázka bola položená ostrejšie. „A za čo si mi vlastne dal tie peniaze?“

„Zmluva, vďaka ktorej máš teraz vo vrecku tisíc korún.“

Vtedy mi do očí udrelo logo nebankovej spoločnosti. Bola to zmluva, kde figurovalo moje meno. Zmluva o tom, že daná nebankovka mi požičala 10 000 slovenských korún a ja im musím vrátiť 18 000 Sk. S hlasom podlej líšky mi povedal, aby som sa naučila napodobniť podpis na zmluve, lebo z tej nebankovky ma budú kontaktovať. Vraj sa nemám čoho báť, on to bude platiť. Vraj by to vzal na svoje meno, ale on už jednu pôžičku má. Uverila som mu.

Poštová zásielka, telefonáty z cudzieho čísla o tom, že je čas zaplatiť prvú splátku. Začala som sa obávať, že ma môj kamarát podviedol. Povedala som to kamarátke. Jej mamka je sudkyňa a odkázala mi, že mám ísť na políciu. Nechcela som to dohnať tak ďaleko. Najprv som sa mu pokúšala volať, ale márne. Vybrala som sa za ním do firmy, no budova bola vyprataná a po Ferovej kancelárii akoby sa zľahla zem. V tej chvíli som vedela, že musím konať, inak skončím zle. Ešte v ten deň som vypovedala na polícii.

Začala sa škola a telefonáty z nebankovky neutíchali. Vysvetlila som im, že boli sfalšované moje osobné údaje a aj podpis, že na páchateľa je podané trestné oznámenie, ktoré som im zaslala poštou na pobočku. Pracovníčka ma uistila, že sa na to pozrie. O dva dni mi volala, že ma s tým už nebudú zaťažovať, pretože zistili, že František S. (ich bývalý zamestnanec) je nezastihnuteľný a že ich firma prijala zatiaľ osem sťažností na sprostredkovateľa, ktorým bol Fero, za zneužitie údajov.

„Áno, Františka sme zamestnali asi pred dvoma mesiacmi. Za ten čas vydal okolo 15 pôžičiek rôznym ľuďom. Neoklamal len vás, ale aj ďalších a poškodil meno našej spoločnosti, a preto sa vedenie rozhodlo, že naňho podáva trestné oznámenie.“

Čas ubiehal a ja som chodila na jedno vypočúvanie za druhým. Polícia ma informovala, že na Fera je vydaný zatykač, pretože je podozrivý zo sprenevery peňazí, zneužitia osobných údajov a z falšovania podpisov.

A ako sa to skončilo? Fera nenašli, vraj ušiel za hranice, a keďže to nebolo až také vážne, polícia to zmietla zo stola. Občas sa niečo o ňom dopočujem, no nie je to nič dobré. Pre mňa to bola skúsenosť, pri ktorej som sa naučila byť opatrnejšia. Takže si môžem povedať, že všetko zlé je na niečo dobré, aj keď som prišla o najlepšieho kamaráta.

Pekne prefíkaný „kamarát“! Škoda, že Helena prišla na to, aký Fero v skutočnosti je, až za takýchto dramatických okolností, keď ju skoro potopil. Urobila dobre, že to riešila s políciou.

Kamarát-nekamarát, v istých situáciách musia ísť pekné spomienky z detstva bokom. Človeka, ktorý sa neštíti zneužiť vaše osobné údaje pre svoj prospech, je najvyšší čas vyškrtnúť zo zoznamu priateľov. Aj tvrdá lekcia od života sa počíta a môže byť veľmi užitočná.

Nikdy by mi nenapadlo, že ma podvedie najlepší kamarát

Výber pre vás

Nikdy by mi nenapadlo, že ma podvedie najlepší kamarát

Súvisiace články

Nikdy by mi nenapadlo, že moja mŕtva mama postraší otca

Nikdy by mi nenapadlo, že mama bude tak ničiť môj život

Nikdy by mi nenapadlo, že smrť odhalí jeho tajomstvá

Výber pre vás