Bola presvedčená, že ja ju reprezentujem a musím chodiť elegantne oblečená, slušne sa správať a nosiť dobré známky. Odmalička som chodila na milión krúžkov a voľného času som mala málo. Keď som aj niekam išla s kamarátkami, nemohla som sa obliecť, ako som chcela. Nemohla som chodiť ani na diskotéky, lebo vraj na dcéru právničky sa to nepatrí. Jej odpoveď na všetko bola:

,,Čo by si o tom pomysleli ľudia? Opiješ sa tam, budeš sa tam po niekom liepať, no ako by to vyzeralo?“ Takúto prehnanú „dôveru“ ku mne mala. Po mnohých neúspešných pokusoch vzoprieť sa jej diktatúre som to vzdala. Nefungovali na ňu žiadne argumenty.

Chlapca som nikdy nemala dlhšie ako mesiac, lebo vždy, keď som ho predstavila mame, nebol pre ňu dosť dobrý. Pokiaľ jeho rodičia neboli vysokoškolsky vzdelaní, tak sa s ním odmietala ďalej baviť. Keď som si mala podať prihlášku na vysokú školu, mama bola za medicínu, no mňa to lákalo na lesnícku fakultu. Mama mi to rázne zamietla, a tak už o pár mesiacov som sa stala študentkou medicíny. Štúdium ma príliš nebavilo, ale pri mame som nemala na výber, pretože sa mi neustále vyhrážala, že ak nedoštudujem, budem jej musieť vrátiť všetky peniaze, ktoré do mňa investovala, a vyhodí ma z domu.

Smrť a choroby ma ničili

Tak som sa snažila zo všetkých síl doštudovať, aj keď pre mňa nebolo ľahké moriť sa celé noci nad skriptami. Po šiestich rokoch som to zvládla. Našla som si prácu v miestnej nemocnici a moja matka sa naparovala pýchou ako pávica, že jej dcéra je lekárka. Práca v nemocnici ma veľmi nebavila, rada som pomáhala ľuďom, ale stála prítomnosť smrti a chorôb bola poriadna záťaž na moju psychiku.

Keď som mala možnosť zmeniť pôsobisko a zamestnať sa ako manažérka vo farmaceutickej firme, matka o tom nechcela ani počuť. Vtedy som mala už 30 rokov a bolo naozaj smiešne, aby mi stále niečo zakazovala a prikazovala. Konečne som našla odvahu a spravila som to, čo som chcela. Zamestnala som sa v tej firme. Matka sa na protest so mnou nerozprávala a niekoľko týždňov sme mali tichú domácnosť.

Našla som si v práci priateľa. Martin pracoval u nás vo firme ako obchodný zástupca a to, samozrejme, nebolo pre mamu dosť dobré. Urobila mi pred ním scénu a veľmi ho ponížila. Martin od nás odchádzal ako obarený a povedal mi, že by som sa od nej mala oslobodiť. Aj vďaka jeho podpore som to dokázala. Odišla som bez rozlúčky, aby som sa vyhla scénam. Za tie roky, čo som s ňou prežila, sa jej podarilo podupať moje sebavedomie aj moju osobnosť. Nikdy jej nezáležalo na tom, čo si myslím, čo cítim, čo chcem...

Teraz sú to už dva roky, čo žijem s Martinom v našom spoločnom domčeku a konečne voľne dýcham. Mamu občas navštívim, ale doteraz neprekonala, že som od nej odišla. Je mrzutá a zatrpknutá a nikdy sa neopýta, ako sa mi darí. Rozpráva vždy iba o sebe. Niekedy mi je ľúto, že sa nevie tešiť z môjho šťastia, neprežíva moju radosť. Ktovie, či ju zmení aspoň to, že sa čoskoro stane babičkou..

Ľubka, veríme, že ste to s mamou nemali ľahké a chýbali vám od nej tie základné veci, ktoré by nám mamy mali dávať, a to porozumenie, podpora, povzbudenie. Na druhej strane, mama vás vychovávala sama a asi sa vás takýmto svojským a majetníckym spôsobom snažila chrániť pred svetom.

Vysnívala si pre vás nejaký život a nepáčilo sa jej, že vy ste si vybrali iný, hoci ste na to mali plné právo. Neprerušujte s mamou kontakt a rozprávajte jej o tom, ako žijete, aj keď sa nepýta. Povedzte jej, že ste šťastná, že máte milujúceho priateľa a že si ju nikdy neprestanete vážiť. Veríme, že vnúčatko ju celkom „roztopí“.

Nikdy by mi nenapadlo, že mama bude tak ničiť môj život

Výber pre vás

Nikdy by mi nenapadlo, že mama bude tak ničiť môj život

Súvisiace články

Nezvyčajné príhody: Pomohol mi odkaz od mŕtveho otca

Láska ako z telenovely: Stretla som ho vo vášnivom Španielsku

Výber pre vás