Zoznámili sme sa v detskom tábore, kde som pracovala ako pedagogicky dozor a Milan ako praxujúci medik. Od začiatku o mňa prejavoval záujem, ale ja som akosi pre neustále zaneprázdnenie deťmi tomu nevenovala žiadnu pozornosť. Naše cesty sa stretli, až keď som bola nútená požiadať o lekársku pomoc pre žalúdočné problémy. Vtedy sme sa bližšie zoznámili a začali sa večerné prechádzky, zaujímavé rozhovory, spoznávanie sa. Po skončení tábora sme si ďalej písali listy. Do pol roka ma požiadal o ruku a veľmi sa ponáhľal s dátumom sobáša. V tom čase som mala pred maturitou a nevedela som, čo skôr. Ale čochvíľa bolo po maturite a medzitým sme oslávili rok od nášho zoznámenia. Milan si veľmi prial, aby som prišla pracovať do Bratislavy a boli sme častejšie spolu. Stalo sa. Rok pomaly plynul a Milan mal ukončiť vysokoškolské štúdium medicíny. Oslavy plánoval spojiť už so svadbou. Absolvoval prax v jednej nemocnici na Morave. Po uplynutí asi mesiaca sme dostali správu, že Milan je chorý a hospitalizovali ho v nemocnici, v ktorej praxoval.

Aj keď sme tomu nechceli veriť, šlo o veľmi vážnu chorobu – leukémiu. Samozrejme, že jeho kolegovia, s ktorými praxoval, aj lekári mňa i jeho rodinu uisťovali, že robia všetko, aby sa akútny stav dostal do chronického, čo znamenalo, že sa bude s nádejou liečiť. Sami lekári dúfali, že vývojom medicíny (už vtedy sa objavovali nové liečivá) sa podarí jeho akútnu formu zastaviť.

V nemocnici ležal ešte tri týždne a potom ho prepustili do domácej liečby. A tak sme s jeho sestrou išli doviezť Milana domov. Žiaľ, cestu už neprežil. Zomrel v sanitke.

Takto smutne sa skončila túžba spojiť naše cesty do očakávanej budúcnosti.

Nikdy by mi nenapadlo, že namiesto svadby bude pohreb

Výber pre vás