Keď sa im narodilo dieťa, tentoraz sa už vydať nechcela ona.

Odmalička som si ako každé iné dievča myslela, že keď vyrastiem, stretnem toho pravého, zamilujeme sa, vezmeme a budeme mať dieťatko. Ideálny sen. No vyrástla som a všetko je inak. Neviem, kde nastal zlomový bod, ktorý zmenil môj pôvodný ideál. S priateľom sme sa zoznámili na začiatku letných prázdnin. Už pár rokov predtým sme sa „registrovali“.

Mňa čakal posledný ročník na strednej škole, ktorý on už mal dávno za sebou. Medzi nami bol 13-ročný vekový rozdiel. Tým som sa vôbec netrápila. Bola som po uši zamilovaná a verila som, že je to láska na celý život. Podriaďovala som mu všetko. Svoje kamarátky som odsúvala na vedľajšiu koľaj a prijala som jeho priateľov.

Po čase som ho so strachom predstavila rodičom. Boli však úžasní, vekový rozdiel im neprekážal a prijali ho bez problémov. Otec si ho nevedel vynachváliť. A ja som bola šťastná. Po troch rokoch sme pomaly začali uvažovať o spoločnom bývaní. Nakoniec sme našli „náš“ byt. Začali sme ho prerábať. Ja som sa doma pohádala s mamou a potrebovala som sa čo najďalej odsťahovať. Rekonštrukciu sme minimalizovali na to najnutnejšie a začali sme si užívať spoločné bývanie. S mamou som si konflikt vyriešila tak ako vždy, zabudli sme naň. Jedného dňa ma partner prekvapil a požiadal ma o ruku. Ja som súhlasila a už som sa videla vo svadobných šatách. Týždeň k týždňu, mesiac k mesiacu, a nič. Keď som svadbu spomenula, zo žartu mi vravel, že ho uháňam a že je čas. Po prvom roku „zásnub“ som začala o svadbe hovoriť viac. No nikdy nebol čas poriadne to rozobrať a začať ju nejako organizovať. Rozhodol, že radšej budeme peniaze odkladať na „byt“ a pokúsime sa o bábätko.

Keď som konečne otehotnela, svadba neprichádzala do úvahy, aby sa mi niečo nestalo. Mala som zdravotné problémy. Narodila sa nám nádherná dcérka. Medzi nami sa to však začalo kaziť. Takže svadbu som prestala spomínať aj ja. Chcela som nám dať čas zžiť sa dohromady ako rodina. Dcérka má už skoro rok a pol a ja o svadbe nechcem ani počuť. Áno, tentoraz som to ja, kto zmenil názor.

Už si nie som istá, či to vôbec chcem. Máme problémy, ktoré nevieme vyriešiť, ale sme príliš hlúpi si ich priznať. Najviac ma mrzí, že keď na seba kričíme, rozkričí sa aj malá. Vníma omnoho viac, ako si myslíme. Som si vedomá, že problémy, ktoré máme, môžu poznačiť aj ju. A viem, že naše problémy nejako riešiť musíme. Rozhodla som sa, že zostanem slobodnou matkou. Určite to nebudem mať ľahké, no aj tak radšej budem slobodná. Mám mnoho snov a mnoho vecí by som chcela ešte robiť, no pre dobro svojho dieťaťa som schopná spraviť čokoľvek. Držte mi palce.

Mnohé páry riešia problémy vo vzťahu spoločnou domácnosťou či dieťaťom. Tieto „nové starosti“ môžu na chvíľu odpútať pozornosť a krízu utlmiť. Problémy sa však nevyriešia samy od seba ani sa nestratia, ale s novou silou sa vynoria tam, kde to najmenej čakáme. Čitateľka Mirka sa rozhodla zostať sama s dieťaťom. I keď nepíše o svojich problémoch, ktoré sú podľa nej neriešiteľné, uvážila, že je lepšie zostať slobodnou mamičkou ako vo vzťahu. Tak držíme palce.

Nikdy by mi nenapadlo, že zostanem slobodnou mamičkou

Výber pre vás

Nikdy by mi nenapadlo, že zostanem slobodnou mamičkou

Súvisiace články

Nikdy by mi nenapadlo, že namiesto svadby bude pohreb

Nikdy by mi nenapadlo, že budem bezdomovkyňou

Výber pre vás