„Som tehotná.“ povedala som priateľovi pred rokom. Jeho reakcie boli veľmi príjemné, po pár dňoch sa ma spýtal, či sa za neho vydám. Hneď som súhlasila. Svadba sa však neuskutočnila, lebo naše finančné možnosti nám to nedovoľovali. Dohodli sme sa, že so svadbou počkáme a po narodení potomka sa uvidí, kedy sa vezmeme. Na bábo som sa veľmi tešila, ale mala som aj obavy, či to všetko zvládnem.

Termín pôrodu sa nezadržateľne blížil a ja som bola čoraz viac napätá. Budem sa vedieť postarať o to maličké? Upokojovalo ma, že budeme na to dvaja, veď priateľ mi doteraz vždy s ochotou pomáhal. Začiatkom ôsmeho mesiaca som už mala do pôrodnice pobalené všetko, čo nám na predprípravnom kurze povedali, ešte som si užívala veľké bruško a nákupy a občas som aj s kamoškami vybehla von na kávičku a na klebety. V januári sa nám narodila krásna dcérka. A tak sa začal život v trojici.

Trápili ma ukrutné bolesti

Začiatky boli ťažké, tak som išla hneď po pôrode na týždeň domov k mame, aby som sa naučila, ako bábo správne držať, ako ho kúpať, ako kojiť, proste všetko. Keby nie mojej maminy a keby nie jej ochota, tak neviem, ako by som tie dni zvládla. Po pôrode cisárskym rezom som mala ešte ukrutné bolesti v oblasti rezu, takže postaviť sa z postele bol horor. Mama mi však pomáhala vo všetkom a za to jej patrí veľké ďakujem. Po týždni som sa vrátila k priateľovi s očakávaním, že tam budem mať stopercentnú podporu a aj troška pomoci.

Od začiatku to boli však samé výhovorky typu, že dcérka je veľmi malinká a on sa ju bojí chytiť, prebaliť a podobne. Tak som mu dala čas, aby si na malú zvykol, ale dá sa povedať, že čakám doteraz. Na ten deň, kedy o ňu prejaví záujem a začne mi pomáhať. Po mesiacoch plných vyčerpania, keď som toho veľa nenaspala ani nenajedla, moje city k nemu niekedy prerastali do nenávisti a chladu. Veľakrát som si pomyslela, že keby som mala viac financií, tak to všetko by som zvládla aj bez neho. Začala som sa ľutovať, sťažovať známym, že nemám žiadnu pomoc, že jedávam postojačky, úchytkom, malá stále plače a ja nie som typ, ktorý by ju nechal revať.

Myslím si, že plač bábätka treba riešiť, nie ignorovať. Môj priateľ mal opačný názor. Keď som ho posielala utíšiť ju, vraj, nech sa vyplače. Tak sa začal kolotoč našich hádok. Vytáčal ma, keď namiesto k malej si sadol k počítaču a hral sa hry. Bolo mu jedno, že ja musím prať, žehliť, nakŕmiť dieťa a urobiť milión povinností. Jedného dňa som našla odvahu a na rovinu som sa svojho snúbenca spýtala, prečo mi nechce pomáhať. Začala som ho porovnávať s inými mužmi, o ktorých som vedela, že ženám pomáhajú, čo ho nesmierne nahnevalo a jediné, čoho som sa dočkala, bolo, že mi povedal:

„Keď sa ti nepáči, môžeš odísť.“ Rozplakala som sa a naozaj som premýšľala, že si pobalím veci, hodím všetko do auta a pôjdem preč od neho a že ho musím prestať ľúbiť. Ale každá žena, ktorá už dieťa má, vie, že dieťa potrebuje oboch rodičov a navyše ako mama na materskej nemám peňazí nazvyš. Pracujúceho manžela potrebujem. Zostala som, ale zlý pocit vo mne pretrváva. Psychicky to prestávam zvládať a najhoršie je, že sa cítim osamelá v tejto situácii práve kvôli človeku, o ktorom som bola presvedčená, že ma miluje a že mi vždy pomôže.

Nikdy by som neverila, že sa mi to stane: Milovaný muž ma po pôrode dohnal k zúfalstvu!

Výber pre vás