Oľga Apoleníková (53) z Pružiny je ovčiarka. Pôvodne však robila v strojárskom priemysle, potom si urobila strednú ekonomickú s tým, že bude pracovať niekde v kancelárii, a potom prišla realita. Narodilo sa im tretie dieťa, dcéra, a jej zdravotný stav nedovoľoval, aby ju dávali na osem hodín do škôlky.

"Peniažky sme však potrebovali a ja by som urobila čokoľvek, aby som domov priniesla nejakú korunu. Skutočne, čokoľvek. A tak som sa rozhodla, ja, ktorá som mala fóbiu z kráv, že budem dojičkou! Čo na tom, že som sa šialene bála! Pracovný čas vyhovoval a plat tiež. Na tie prvé pocity, keď som v mrazivé februárové ráno otvárala dvere na kravíne, nikdy nezabudnem. Stáli tam kravy, hlavami do uličky, a všetky do jednej na mňa pozerali a bučali," hovorí dnes Oľga Apoleníková.

Mohla tušiť, že sú to zvedavé a zhovorčivé tvory a že ju vlastne zdravia? "Bola som presvedčená, že sú to levy a že ma zožerú! Krvi by sa vo mne nedorezal, keď som sa k jednej postavila odzadu a položila jej na stehno ruku. Dodnes sa čudujem, že sa nestalo nič strašné, ako som očakávala. Namiesto toho som ju učesala, očistila jej vemeno, nasadila stroj a s pocitom hrdosti na samu seba jej dala žrať do hrantu. Tak som začala a život na hospodárskom dvore ma začal namiesto desu fascinovať. Z núdze sa stala cnosť a z nej vášeň," smeja sa dnes.

Vtedy jej ani nenapadlo, že neskôr v tejto oblasti začne podnikať. Po roku 1989 začala byť živočíšna výroba veľmi nezaujímavá, väčšina podnikov sa jej snažila striasť a vedúcich dvorov postavili pred rozhodnutie: buď si ich vezmú do ekonomického prenájmu, alebo to urobí niekto iný.

"Strach z toho, že nebudem mať prácu, bol väčší ako strach z toho, ako to zvládnem. Tak som sa dala hodiť do vody. Na začiatky nespomínam rada. Pre banky sme boli nezaujímaví, dotácie išli podniku, nie mne. A ja som musela nájsť odberateľov, dodávateľov, vedieť, čím kŕmiť, ako a aké krmivo si dopestovať, ako zvieratá rozmnožovať a šľachtiť, aby z nich bol väčší úžitok, a vždy nájsť peniažky nielen ľuďom na výplaty, ale aj na opravy budov, strojov, nákupy..."

Obavy, že vyjde na psí tridsiatok, boli veľké. Aj teraz, po 19 rokoch, keď sa vzdala chovu ošípaných aj kráv a venujeme sa len chovu oviec a výrobe syra, sa stále bojí. "Ale už to nie je taký des. Baví ma to. Nepoznáme tu síce piatok ani sviatok, pretože stále musíme niečo robiť, ale je iné, keď musíte, lebo vám to niekto prikáže, a iné, keď musíte, lebo chcete. Ako tak nad tým premýšľam, asi by som nemala hovoriť, že musím. Ja chcem. Je to beh na dlhé trate. Nedá sa povedať, že som za vodou, pretože fungujeme pod holým nebom. Zasejeme a nevieme, čo zožneme."

Bude seno? A bude dobré? A čo keď sa niečo prihodí a ovečky budú horšie dojiť? Ak by chcela stagnovať, tak nemusí investovať, ale ona stagnovať nechce. Napriek tomu, že má momenty, že keby niekto prišiel, dal jej na stôl zmluvu a povedal, podpíš, preberám to, tak by aj podpísala. Ale trvá to iba desať minút. Našťastie.

"Je to krásne, keď máte zarosenú trávu, keď vietor vlní obilie na klasoch a vyzerá to ako more. Keď ovečky doja a syr je dobrý, keď príde zákazník a povie, že hoci to má k nám ďaleko, chce prísť, lebo máme dobré syry. A keď vám degustátori udelia ceny za kvalitu. To je tá satisfakcia, tie minútky šťastia. Vážim si aj každý neúspech, lebo posúva dopredu. Budem vari nadávať na počasie? Čo mi to pomôže?!"

Ako ovčiarka dodáva, ak nemá byť pozitívna a aj na nedobrých veciach nenájde niečo dobré, nebude napredovať nikto. Nech podniká v čomkoľvek.

Práca v kancelárii? Učarovalo jej seno a zvieratá

Výber pre vás

Práca v kancelárii? Učarovalo jej seno a zvieratá

Súvisiace články

Andrea Cocherová: Môj muž je výborný manžel a otec

Môže vydržať vzťah na pracovisku? Len výnimočne

Výber pre vás