Bratislava – šesťdesiate roky. Študoval som na vysokej škole. Darilo sa mi v súkromí aj v škole. Úžasná atmosféra tohto obdobia mi navždy ostala v pamäti. Miloval som bratislavské korzo aj pekné dievčatá. Pod oknami dievčenského internátu na Uršulínskej, s balíčkom zaveseným na prste, tichučko pospevoval nezabudnuteľný Schöne Náci. Na „Bernolke“ spieval Karol Duchoň, na „Garde“ sme tancovali na Yellow river a úžasná beatová hudba znela aj v legendárnom a prestížnom Véčku.

Bol som presvedčený, že iba tu môžem prežiť svoj život. Prešlo však pár rokov a zrazu bolo všetko inak. Písal sa rok 1969 a mal som pocit, že všetko akoby zosivelo. Už som sa necítil slobodný. V Amerike žili moji starí rodičia a dúfali, že niekto z vnukov, ktorí žili v „kraji“, príde, aby im bol v starobe oporou. Považoval som to za znamenie. Začal som si vybavovať legálne povolenie na vysťahovanie. Prekážky nemali konca. Po dlhých dvoch rokoch som sa dočkal. V ruke som mal doklady, ktoré mi umožňovali legálne opustiť republiku.

Blúdil som bratislavskými ulicami a predstavoval som si svoj budúci život. Na Obchodnej ulici som vošiel do Odevov. Obsluhovala ma milá staršia pani. Potreboval som na dlhú cestu novú vetrovku. Keď videla moju bezradnosť pri preberaní sa v žalostnej ponuke, prihovorila sa mi. Asi som jej bol sympatický, lebo nenápadne na mňa žmurkla s nádejným „Počkajte!“ Po chvíli som odchádzal s krásnou podpultovou bomberkou.

Pripomínala tie, ktoré niekto občas prepašoval z Rakúska. Cítil som sa zaviazaný a trochu aj polichotený. Poďakoval som sa a pri odchode som ešte sebavedome prehodil: „Nemáte pre mňa doma nejaké dievča?“ Pani sa rozhovorila: „No tak, mladý pán, aj by som mala. Tá by sa vám určite páčila, lenže žije až v ďalekom New Yorku.“ Usmial som sa a odišiel.

O dva týždne som odcestoval do Ameriky. Začiatky v cudzom svete boli ťažké a smútok za vlasťou a blízkymi sa mi zdal neprekonateľný. Pod ochranu ma zobrali krajania, ktorí tu už žili dávnejšie. Zo Slovenska odišli v prvej vlne emigrácie. Ich deti, moji vrstovníci, sa už narodili v Amerike. Zobrali ma medzi seba a ja som im bol nesmierne vďačný. Pri našich stretnutiach som sa najviac tešil na Jenny.

Začali sme sa stretávať aj mimo spolku a ja som sa do Jenny zaľúbil. Po roku chodenia sme sa rozhodli, že sa zoberieme. Milionárom som nebol, ale mal som dobrú prácu a vedel som, že sa o rodinu budem vedieť postarať. Svadba sa blížila a Jenny naliehala, aby sme pozvali aj jej obľúbenú tetu zo Slovenska. Dlho sme nevedeli, či sa jej podarí prísť, nakoniec však svoju účasť potvrdila.

Dva dni pred svadbou sme sedeli v Jennynom starom forde a čakali na vzácneho hosťa. Keď sa moja budúca manželka zvítala s tetou, neveril som vlastným očiam. Predstavila ma a ja som spoznal milú dámu z bratislavského obchodu, ktorá mi okrem peknej vetrovky odporučila aj svoju neter v Amerike. Chvíľu rozmýšľala, odkiaľ ma pozná, ale keď som sa jej pripomenul, neverila, že osud nám doprial takéto prekvapenie.

A tu sa náš príbeh končí. Šťastne. Amerika sa mi vďaka Jenny, našim trom deťom a krásnej náhode (alebo osudu?) stala druhou vlasťou. Na tú prvú som však nezabudol a stále častejšie sa vraciam na miesta svojej mladosti.

Niekedy je náš osud s druhými ľuďmi previazaný a my okolo nich krúžime, ani o tom nevieme. Jaro stretol milú predavačku, ktorá mu počas komunistov dopriala špeciálny podpultový tovar a k tomu spomenula aj neter v Amerike. A to netušil, že práve do tejto osoby sa zaľúbi! Čo na to povedať? Život píše tie najneuveriteľnejšie príbehy, ktoré by nevymyslel ani najlepší spisovateľ.

Jaro sa mal ženiť so svojou osudovou láskou: Krátko pred svadbou sa stalo niečo, čo mu vzalo dych

Výber pre vás

Jaro sa mal ženiť so svojou osudovou láskou: Krátko pred svadbou sa stalo niečo, čo mu vzalo dych

Súvisiace články

Zaľúbenému páru uštedril osud poriadnu ranu: Keď zistila, čo sa jej priateľovi stalo, zrútil sa jej svet

Po smrti milovanej tety sa udiala 1 čudná vec: To, čo sa stalo na pohrebe, Ivane navždy zmenilo život

Výber pre vás