Boli sme veľká spokojná rodina. Žili sme pokorne a skromne, v láske a porozumení. Rodičia nás viedli k pracovitosti, vzdelaniu a láske k svojim blížnym. Postupne sme dospievali a zakladali si vlastné rodiny. Naďalej sme sa však stretávali a navzájom si pomáhali.

Myslím, že mama a otec z nás mali dobrý pocit a tešili sa, ako nás vychovali. Jedného dňa však otec náhle zomrel. Tá bolesť nás všetkých ešte viac zomkla a zblížila. Po dvadsiatich rokoch od otcovej smrti nás navždy opustila aj mamička. A vtedy došlo na lámanie chleba. Museli sme si rozdeliť majetok, čo ostal po rodičoch. Stretli sme sa u jednej zo sestier len my, dediči. Tak ako sme to mali vštepené od rodičov, bez hádok a s porozumením sme sa dohodli, ako rozdelíme majetok v prítomnosti notára.

Potom prešli mesiace, kým sme dostali predvolanie na dedičské konanie. Prišli všetci súrodenci, ale už nie sami, ale s manželmi a manželkami. Tu už veru nebola pokora ani láska, ale len vyhrotené emócie a neskrývaný boj o každú omrvinku rodičovského majetku. Zrazu sa zabudlo na všetko, k čomu nás viedli. Zmizlo rodinné puto aj súrodenecká láska. Po oficiálnom rozdelení dedičstva ostali len zranené city, nenávisť a sklamanie. Veci sa začali vyostrovať, keď brat zbil sestru, lebo sa ho odvážila spýtať na nejakú majetkovoprávnu záležitosť. A potom prišlo aj na mňa, lebo som sa vraj veľa zdržiavala na spoločnom pozemku.

Brat sa raz poriadne opil a vybral sa za mnou, ako sa hovorí, vyriešiť všetko ručne a stručne. Chytil sekeru, ktorá sa povaľovala na dvore, a vykročil tam, kde som sadila kvety. Keď som ho zbadala takto vyzbrojeného so šialeným výrazom v tvári, všetko mi vypadlo z ruky a nezmohla som sa ani na krok, ani na slovo. Iba som tam stála a dívala sa, ako sa blíži. V hlave mi prebleskovala len jediná myšlienka: Teraz ma zabije! Našťastie môj manžel zbadal, čo sa deje, a pribehol mi na pomoc. Skrížil bratovi cestu, no ten ho udrel poriskom sekery do brucha aj do hlavy. Z tých zranení sa ešte dlho liečil. Ja som sa psychicky zrútila.

Dnes som sa už ponad to preniesla, ale stále sa pýtam: Prečo? Táto udalosť našu rodinu úplne rozbila. Nestretávame sa. Odvtedy už uplynulo veľa rokov, ale spomienky mám stále boľavé. Najmä keď si spomeniem na naše idylické detstvo, keď sme cítili, že k sebe patríme. A stále vidím pred očami maminu tvár, ktorá nás ešte na smrteľnej posteli prosila, aby sme boli dobrými súrodencami.

Príbeh čitateľky: Brat ma takmer zabil pre peniaze

Výber pre vás

Príbeh čitateľky: Brat ma takmer zabil pre peniaze

Súvisiace články

Príbeh čitateľky: Obťažoval ma bývalý pacient

Príbeh čitateľky: Po rozchode som zostala tehotná

Výber pre vás