Počas dovolenky som sa na kúpalisku stretla s bývalou spolužiačkou Odetou. Vysvitlo, že sa po bezdetnom manželstve rozviedla a ani ja som sa nemala čím pochváliť. Mala som síce dve deti, čo sa však týka mojej zákonnej polovičky, tak nastalo obdobie, keď sa z nášho manželstva stala iba prázdna inštitúcia. Pre môjho manžela Tibora sme boli tzv. sezónna rodina. To znamenalo, že muž ide pracovať do zahraničia a zakladá si dve rodiny. Jednu má „oficiálnu“ v mieste bydliska a druhú „neoficiálnu“ v mieste pôsobenia. Náš dialóg s Odetou však smeroval inde.

Otvárala na pešej zóne kaderníctvo a zišla by sa jej šikovná kaderníčka. Keďže som bola v tomto odbore vyučená, lákavú ponuku som ihneď prijala. Z kaderníckeho salóna som každý deň pozorovala muža pred cukrárňou, ktorý predával časopis na podporu bezdomovcov. Na svoje miesto nastúpil každé ráno presne o ôsmej bez ohľadu na počasie. Koncom leta som mala chvíľu čas, tak som zamkla kaderníctvo a zamierila do cukrárne. Keď som vyšla, chlap s časopisom ma úctivo pozdravil a zaželal mi pekný deň.

Pozdrav som mu opätovala a zamierila k neďalekému prechodu pre chodcov. Zelená stále nenaskakovala a mne sa akosi prirodzene zvrtla noha naspäť k mužovi a do kaderníctva som sa vrátila s časopisom v ruke. Hodila som ho do skrinky, ale asi po týždni som ho vytiahla a začala v ňom listovať. Zaujala ma báseň na prvej strane, ktorá sa končila takto: „Ešte je vždy pre čo žiť, aj keď si veľa stratil. Vždy sa má človek za čo biť, čo iným šťastie vráti.“ Od toho dňa som si časopis s pocitom akejsi spolupatričnosti začala kupovať pravidelne.

Jeseň sa prihlásila veľmi skoro a ulice neľútostne bičoval studený dážď. Keď mi cestou z cukrárne vietor vyvrátil dáždnik, chlapík s časopisom sa ponúkol, že mi ho opraví. Krátko pred záverečnou vošiel do kaderníctva do nitky premoknutý. Peniaze za opravený dáždnik odmietol, tak som ho ponúkla kávou. Keď odchádzal, daroval mi vstupenku na divadelné predstavenie, ktoré pripravili miestni bezdomovci. Išla som. Hral tam aj on. Diváci ocenili hercov dlhotrvajúcim potleskom a ja som si znova spomenula na verš z časopisu: „Vždy sa má človek za čo biť, čo iným šťastie vráti.“

Na druhý deň ma Rado vyfešákovaný v obleku počkal pred kaderníctvom a išli sme si sadnúť do vinárne. Bolo to prvýkrát po dlhšom čase, čo som sa ukázala na verejnosti s mužom. Rado na mne videl, že sa ho chcem spýtať na milión vecí, a tak začal sám od seba odpovedať na moje nevyslovené otázky. Nerozhodol sa pre ulicu dobrovoľne, iba stratil pôdu pod nohami. Jedného dňa po návrate z práce našiel prázdny byt s lístkom od manželky: Keď si chceme zachovať romantiku v manželstve, musíme žiť každý zvlášť... Moja „avantúra“ s bezdomovcom bola iba krátka epizóda a nekonala sa žiadna shakespearovská love story.

Týždeň pred Vianocami sa pri Radovi pristavila mladá žena v peknom kožúšku. Od predavačky z cukrárne som sa dozvedela, že to bola jeho dcéra. Miesto pri lavičke náhle osirelo. Keď som si chcela kúpiť časopis, musela som ísť o ulicu ďalej k inému predajcovi. A vždy, keď vonku leje a mne vietor vyvráti dáždnik, spomeniem si na Radovu prívetivú tvár...

Páči sa nám, že Mária nepodľahla žiadnym predsudkom a otvorila Radovi svoje srdce plné ľudskosti. Veď keď sa stretnú dve osamelé duše, môže z toho vždy vzniknúť niečo pekné. Aj keď v ich prípade sa to neskončilo hollywoodsky zvonením svadobných zvonov, veríme, že ich vzájomná komunikácia veľmi obohatila. A o to predsa ide. O pekné stretnutia a rozdávanie kúskov seba.

Príbeh čitateľky: Otvorila som srdce bezdomovcovi

Výber pre vás

Príbeh čitateľky: Otvorila som srdce bezdomovcovi

Súvisiace články

Rozvedení manželia sa opäť zosobášili po 57 rokoch!

Príbeh čitateľky: Brat ma takmer zabil pre peniaze

Výber pre vás