Hneď po operácii ma navštívili moji krstní rodičia. Krstná zadržiavala slzy, keď pred sebou videla moje vysoké takmer modré telo. Prechádzali sme sa po dlhej nemocničnej chodbe a ja som im rozprávala o svojich pocitoch z operácie.

Na chodbe som stretla doktora, ktorý mi oznámil, že ak chcem, môžem odísť do domáceho liečenia. No na moje nemilé prekvapenie s tým krstní nesúhlasili. Bývali v Česku, prišli za mnou autobusom a vedeli, že by ma museli naložiť na autobus do Banskej Bystrice samu, a s tým nesúhlasili. Bolo mi to ľúto, ale dala som si povedať. Večer som pozerala televíziu, potrebovala som sa rozptýliť. O desiatej bola večierka, takže mi nezostávalo iné, ako zaliezť do postele a pokúsiť sa zaspať.

Nedarilo sa mi to, lebo zo všetkého najviac som túžila zaspávať doma vo svojej posteli. Rozplakala som sa ako osamelé dieťa. Ani neviem, ako sa mi podarilo napokon zaspať. Sníval sa mi hrozný sen. Videla som samu seba ako ležím mŕtva v truhle. Bola som celá sivá a studená. Ten chlad som cítila na celom tele, a tak som zo strachu otvorila oči. Keď som sa zorientovala a zistila, že som v nemocničnej izbe a nie v čiernej úzkej truhle, tak som od úžasu zakašľala. V ústach som mala zvláštnu sladkastú chuť. Vypľula som slinu na vreckovku a zbadala krv. Obliekla som si župan, obula papuče a vybrala sa za službukonajúcou sestrou. Oznámila som jej celkom pokojným hlasom, že vykašliavam krv.

Sestrička mi stihla povedať, aby som si išla ľahnúť, že zavolá lekára. Tak som sa otočila vo dverách a spadla bezvládne na zem. Čo sa so mnou dialo ďalej, neviem. Prebrala som sa na veľký rozruch, ktorý bol okolo mňa. Keď som otvorila oči, naskytol sa mi hrozný pohľad. Všade okolo mňa bolo veľa krvi. Kričala som na lekárov: „Ja nechcem zomrieť, robte so mnou niečo!“ Ako som toto vykríkla, tak som stratila vedomie a začal sa mi „snívať“ veľmi zvláštny sen. Videla som moju mamu, ako ma privádza na svet, potom starkú Adelku, ako ma drží za ruku a ide so mnou prvýkrát do školy. Ďalej prechádzam tunelom a okolo mňa sa odohráva ďalšia scéna – teraz som ôsmačka a moji spolužiaci mi berú z chrbta aktovku, pohadzujú si ju a vysýpajú mi z nej veci. Potom vidím seba na strednej škole, v nemocnici na vyšetrení, neskôr už na operačnom stole a vnímam lekára, ktorý drží v ruke moje srdce. Blížim sa na koniec tunela, do očí mi preniká bledomodré svetlo, ktoré je čoraz jasnejšie.

Šplhám sa po rebríku smerom hore. Neskôr sa ocitám na širokom a dlhokánskom schodisku bez zábradlia. Myslím si: „Bože, ešte dlho musím stúpať po týchto nekonečných schodoch?“ Zrazu sa mi pred očami zjaví postava s bielymi vlasmi v bielom rúchu a prihovára sa mi: „Evka, chceš ísť hore?“ a rukou ukáže na nekonečné schodisko. „Alebo sa chceš vrátiť dole, odkiaľ si prišla?“ Odpovedám bez váhania: „Chcem sa vrátiť dole! “ Anjel odpovedá: „V poriadku. Nezabudni, že o čo požiadaš Najvyššieho, to dostaneš.“ Keď to dopovedal, zmizol a ja som sa prebrala zo spánku. Kašľala som a chrlila zo seba zrazenú krv. No krvácanie bolo na ústupe vďaka liekom aj transfúzii.

Doktorka ma prišla popočúvať a povedala mi: „Evka, som rada, že si sa vrátila späť! Už som prestávala veriť, že ťa preberieme.“ Vyvalila som na ňu oči. „Krvácanie je na ústupe. Môžeš byť rada, že to nebola hlavná tepna v pľúcach, ale iba vedľajšia.“ „A čo by sa stalo, keby to bola tá hlavná?“ pýtam sa. Doktorka na to: „Vykrvácala by si a zomrela.“ Sklopí oči a odchádza od mojej postele. Ja unavená a vyčerpaná zaspávam a som nesmierne rada, že som dostala od života druhú šancu. Určite si ho budem vychutnávať.

Príbeh čitateľky: Prežila som vlastnú smrť!

Výber pre vás

Príbeh čitateľky: Prežila som vlastnú smrť!

Súvisiace články

Príbeh čitateľky: Vlákal ma do izby a začal ma obťažovať

Príbeh čitateľky: Potratila som a ešte mi aj išlo o život

Výber pre vás