Nepodarilo sa. Nie je ani prvá, ani posledná, komu sa virtuálny život vymkol z rúk.

Klamlivé statusy sú dnes na sociálnych sieťach veľkým trendom. A povedzme si otvorene, žiť zrazu život zaujímavejší, než v skutočnosti je, to je lákavá predstava, nie?

Presne viem, kedy sa tá lavína spustila. Bolo to pred vyše rokom. Ako online redaktorku ma pozvali na prestížnu módnu prehliadku. Na akciu som sa tešila niekoľko týždňov. Išlo totiž o dovtedy najväčšiu udalosť, na ktorú som mala ísť. Mala som pripravený brutálny styling. Vintage šaty Yves Saint Laurent. Takmer nové lodičky Prada som vysnorila v secondhande. Premiérovo som chcela verejnosti predstaviť skvostnú Diesel kabelku. Dopoludnia som si dala v salóne urobiť komplet nový hairstyling, a práve odo mňa odchádzala kamarátka vizážistka, keď mi so zovretým hlasom zavolala sestra. Švagra s podozrením na srdcovú príhodu hospitalizovali, musela ísť za ním, nevedela, kam dať deti. Život je otázka priorít! Aj keď so zlomeným srdcom, ale do desiatich minút som sedela na zemi v detskej izbe. Nastajlovaná takmer ako na hollywoodsku premiéru. Po ľavej ruke Barbie dom. Po pravej ruke kopa kociek rôznych farieb, tvarov a veľkostí.

Keď moje krstňatá zaspali, otvorila som si v telefóne Facebook. V tom ma zaplavilo množstvo notifikácií o tom, kto všetko lajkoval a komentoval môj posledný príspevok. Pozabudla som, že tesne predtým, ako mi zavolala sestra, som na svoj profil prihodila fotografiu môjho finálneho zjavu, ktorým som mala ohúriť celú slovenskú módnu smotánku. Moji priatelia to som mnou prežívali s patričnou eufóriou a potešilo ma, že mi vyše tridsať ľudí napísalo, aká som bola krásna. Na komentáre som nereagovala, aby to nevyzeralo, že som sa nudila... Ale reakcie som si čítala stále a odznova. Po celý zvyšok večera.

Ďalšie ráno som cítila existenčnú potrebu vyjadriť sa k udalostiam poslednej noci. Tak som si u seba v kuchyni sadla k čerstvo uvarenej káve s maslovým celozrnným rožkom a naťukala som: Návrat o štvrtej. Značne predegustovaná... Takmer pravda. Sestra ma po návrate z nemocnice pred domom vyhodila o štvrť na štyri. A degustovať som tiež degustovala. Dopila som otvorenú fľašku nejakého austrálskeho vína, ktoré som našla v chladničke. Ani som sa nenazdala, valila sa na mňa lavína závistlivých komentárov a otázok, ako bolo. Aby som sa vyhla odpovedi, vstúpila som do debaty len s poďakovaním a upozornením, že nestíham odpisovať, lebo som rozbitá a potrebujem sa dať pred prácou dohromady. Odfotila som mobilom na novinárskom webe jednu fotku z predošlého večera, zdieľala som ju na Facebooku a pripísala, že presne tento model je môj favorit zo včerajšej prehliadky.

„Ostatné sú, žiaľ, nekvalitné. Nechcem vám kaziť dojem,“ dodala som, a aby som odpútala pozornosť, radšej som hneď pridala neutrálny status o tom, ako ťažko sa človeku v práci rozmýšľa, keď do nej ide po takej dekadentnej noci. Opäť smršť záujmu... Zrazu.

Priznávam, na taký záujem medzi mojimi virtuálnymi priateľmi som pripravená nebola. Bola som však poctená. Cítila som, že na mňa niekto s očakávaním upiera zrak... Fascinovala ma idea, že by ma ľudia mohli vnímať ako spoločensky aktívnu mladú dámu, ktorá vymetá jeden prestížny žúr za druhým. Ľudia, ktorých som mala na Facebooku, boli väčšinou moji bývalí spolužiaci alebo exkolegovia z poisťovne, ktorá bola mojím prvým zamestnaním. Moja rodina sociálnymi sieťami opovrhovala, čiže z tejto skupiny som mala medzi priateľmi akurát tak dve sesternice, ktorým ako členkám horskej služby bolo dosť jedno, či žúrujem s Darou Rolins, alebo s ondatrami v zoologickej záhrade. Väčšina ľudí, ktorá ma na Facebooku sledovala, nemala o mojom reálnom živote ani potuchy.

Z minúty na minútu som stúpala na cene, bola som chcená a obdivovaná. S každým ďalším statusom som sa šplhala vyššie a vyššie. Vždy som sa však vyjadrovala viaczmyselne, okolo každého môjho statusu bola záhadná hmla. Reakcií na moje príspevky pribúdalo. Spolužiačky, ktoré boli väčšinou buď nezamestnané, alebo na internátoch, alebo tehotné, vo mne videli ikonu, ktorej sa ako jednej z masy podarilo preraziť vo svete horných desaťtisíc. Bývalé kolegyne si zo mňa urobili modlu, ku ktorej vzhliadali a dúfali, že aj im sa raz podarí opustiť administratívne stoličky a žiť luxusným životom. Nikomu som nemala potrebu vysvetľovať, že som žila z ruky do úst. Že moje povolené prečerpanie dostávalo každý mesiac zabrať. Že som v podstate večer čo večer sedela doma za počítačom a garde mi robil akurát tak pohár šampanského strednej triedy... Toto všetko som vedela len ja. Hviezda z ľudu.

V jeden piatkový podvečer som si kráčala po práci korzom, šťastná a veselá. So zmrzlinou v ruke som zabočila do uličky, ktorou som už dlhšie nešla. Niečo sa v nej zmenilo. Pribudol tam nový podnik. Zvedavo som pohľadom prebehla po menu pred vchodom... Šialené ceny!!! Cez okno som však videla, že vnútri je „plnka“.

„Nový hviezdny lokál,“ pomyslela som si a už som v ruke držala telefón, pridávala som lokáciu a ťukala status: Neskorý obed, hriešna terrina. „Si tam?! To už si iná pani...“ Prečítala som si komentár od bývalej spolužiačky, ktorú som naposledy videla v deň štátnic.

„Pracovné stretnutie! Je to tu božské,“ píšem a vtom sa mi vybil telefón. Ešteže som pridala príspevok, aspoň budú mať o čom hovoriť, kým budem v kine, pomyslela som si, nevládny mobil som hodila do tašky a odkráčala som smerom k nákupnému centru. Sama.

Keď som v ten večer prišla domov, prvé, čo som urobila, bolo, že som dala telefón na nabíjačku, zapla počítač a prihlásila som sa do Facebooku. Hneď v prvej sekunde ma prefackal počet notifi kácií... 127! To číslo bolo to posledné, čo si z toho večera jasne pamätám.

Krátko po tom, ako sa mi vybil telefón, totiž vyššie spomínaná bývalá spolužiačka komentovala moju odpoveď na jej komentár.

1. komentár: „Zvláštne. Môj frajer v tom podniku robí čašníka. A už niekoľko týždňov mi hovorí, ako dnes budú mať uzavretú spoločnosť. 40 chlapov. Rozlúčka so slobodou... To si už taká hviezda, že máš výnimky aj v rezervovanom podniku?! Nemáš! Juro ťa tam nikde nevidí!“

2. komentár napísala iná bývalá spolužiačka: „Silvinka možno sedí na schodoch pred podnikom. Na najviditeľnejšom mieste, celebrita!“

3. komentár pridala kamarátka z detstva: „Podľa mňa na schodoch pred dverami stoja a o vstup žobrú najväčšie chudery...“

4. komentár bol od bývalej kolegyne: „Takže takto je to s tým tvojím ligotavým hviezdnym životom?!“

5. komentár opäť pridala tá, ktorá ma odhalila: „Myslíš s tým, ktorý nie je? Lebo niekto si tu o nás myslí, že sme len kravy, ktoré doma sedia a žehlia pri Šeherezáde? Že každý v meste nepozná každého?“

6. komentárom prispel bývalý spolupracovník: „Niekto nám tu žije na alternatívnej planéte, čo?“

„Preboha, čo som to zo seba spravila?!“ Táto myšlienka sa mi v hlave točila hodnú chvíľu, až som sa vrátila k počítaču, naklikala som si nastavenia účtu na Facebooku a svoje konto som vymazala. O chvíľu som sedela v obývačke mojej sestry, ktorej som povedala všetko. Počúvala a neskôr sa mi zdôverila, že mala isté podozrenie, ale nechcela sa pýtať. Ešte v ten večer mi cez svojho známeho dohodla stretnutie u psychológa, ktorému sa dodnes chodím spovedať. Je ťažké určiť, prečo som si vo svojom živote takto uletela. Povedzme len, že od istého času ma to málo ľudí, ktoré mi v živote ostalo, chváli a ospevuje viac než kedykoľvek predtým. Presne tie milé slová totiž vraj boli to, čo mi v priebehu rokov v živote a najmä v rodine so striktnou výchovou chýbalo zo všetkého najviac.

Príbeh: Klamala na Facebooku, potom prišla pravda!

Výber pre vás

Príbeh: Klamala na Facebooku, potom prišla pravda!

Súvisiace články

Skutočný príbeh: Stala sa nevestou z donútenia!

Šokujúci skutočný príbeh: Z môjho priateľa sa stal voyer!

Výber pre vás