„Som jedináčik, ale rodičia ma mali neskoro, preto som bola vždy vedená k pomoci starším. Ľudí si vážim, nie sú mi ľahostajní.“ hovorí pani Tatiana. Rovnako ako ďalších takmer 180 dôchodcov žije v bratislavskom Domove pri kríži. Má však to šťastie, že nie v lôžkovej časti. Napriek tomu tam rada chodieva.

„Tí ľudia žili plnohodnotným spoločenským životom a zrazu sa pre nich akoby zastavil čas,“ vysvetľuje riaditeľka domova pani Dudoňová. „Sú 24 hodín na posteli. Opatrovateľky majú na starosti aj iných a oni potrebujú, aby si ich všimol niekto, s kým si majú čo povedať, a to je práve pani Gottliebová, ktorá im dáva druhý dych.“

„Vždy v sobotu navštívim pani Anku a poviem: Dnes príde ten pán kaplán, ktorý sa ti páči. Trochu sa pomodlíme a idem ďalej. V ďalšej izbe je pani, s ktorou sme kedysi chodili na kávičku, no už je ležiaca, tak jej ju prinesiem. Potom zvyknem hlavu strčiť k 100-ročnej pani Márii, vedľa nej leží pani s boľavou nohou, tak sa spýtam: Pani Lotka, ako noha? Ďalšej pani na vozíčku pomôžem dostať sa na omšu.“

Takto prebieha jej deň za múrmi Domova, kde pani Tatiane nikto nie je cudzí. „Nechodím nevšímavo, každému sa prihovorím.“ Ak si myslíte, že ich rozhovory sú o tom, kde koho bolí, mýlite sa. „Nechcem, aby sa umárali vo svojich bôľoch a starostiach, snažím sa obrátiť ich na žart. Niekedy to možno vyznie aj sarkasticky, keď poviem: Buď rád, aspoň vieš, že tú nohu alebo ruku máš, koľkí na Slávičom údolí by za to boli radi. Egoizmus treba potlačiť, všetci sme tu na jednej lodi.“ Podľa riaditeľky tým zmierňuje ich bolesť a prenáša ju na seba. Komu sa ale chodí vyžalovať ona? „Pánu Bohu v kaplnke. S jeho pomocou zvládneme všetko.“

S pribúdajúcimi rokmi sa nám hodnoty menia. Riaditeľka zariadenia vie o tom svoje. „Čím je človek starší a má väčšie zdravotné problémy, tým viac potrebuje venovať pohladenie a čas. S pani Gottliebovou sú rovnaká generácia, môžu si zaspomínať. Nie všetky deti to budú počúvať každý raz. Ona priniesla na lôžkové oddelenie slovo a teplo ruky. A to je najvzácnejšie. Toto, ak sa nenaučíme chápať v ktoromkoľvek veku, čaká nás ťažká staroba. Musíme to vedieť prijímať, aj odovzdávať. A ľudí, ako je ona je veľmi málo.“

Vo svojom aktívnom veku sa pani Gottliebová venovala právu. Keď pred siedmimi rokmi prišla do zariadenia, zapojila obyvateľov do rokovaní o novelizácii zákona o sociálnych službách. „Spisovali sme petície aj pripomienky a nadviazali sme kontakt s poslancami,“ hovorí aktívna babička. Rozumovo sa stále udržiava v kondícii a zachováva si triezve názory. Ak medzi obyvateľmi vznikajú zbytočné šumy, uvedie ich na pravú mieru. „Tým pomáha aj nám,“ hovorí riaditeľka, ktorá pani Gottliebovú navrhla do súťaže Dobrá duša, ktorú každý rok organizuje spoločnosť Hartmann. A ocenenie aj naozaj získala.

„Človeka to poteší, ale už x razy predtým mi niekto povedal – ty si taká dobrá duša,“ komentuje ocenenie pani Gottliebová. „Ak celý život dávate a dostávate, ste aj v tom vyššom veku vyrovnanejší, lebo tá energia sa stále točí a posilňuje vás,“ hovorí riaditeľka. „Snažím sa na ľudí vplývať tak, aby im ten druhý nebol ľahostajný a aby na ňom nevideli len to zlé. Medzi ľuďmi sa stráca láska v tom pravom zmysle slova, venovať sa dá aspoň dobré slovo a pohladenie,“ hovorí pani Tatiana. „A to potrebujeme všetci,“ uzatvára pani riaditeľka, „za to sa neplatí: všimnúť si, porozprávať sa, usmiať sa a pohladiť.“

Aktívna babka z Bratislavy rozdáva na staré kolená chuť do života: Z toho, čo robí, sa tisnú slzy do očí

Výber pre vás

Aktívna babka z Bratislavy rozdáva na staré kolená chuť do života: Z toho, čo robí, sa tisnú slzy do očí

Súvisiace články

Dôchodkyňa Helena si vychutnáva život naplno: Keď zistíte, čo všetko stíha, nebudete tomu veriť

72-ročná Slovenka nezaháľa ani na dôchodku: To, čo našla v tejto 1 veci, ju drží pri živote

Nešťastnú Majdu týrajú vlastné deti: Kým som v kostole, syn mi vykráda dom! A to zďaleka nie je všetko

Výber pre vás