Každý človek vníma stratu zamestnania, samozrejme, negatívne, ale aj napriek tomu každý môže reagovať rozdielne. „Niektorí ľudia situáciu akceptujú a snažia sa nájsť čím skôr nové možnosti, iní upadnú do beznádeje a rezignujú. Pre mužov býva v živote často práca na popredných miestach. Okolie od nich spravidla očakáva, že sa postarajú nielen o seba, ale aj o svoju rodinu,“ vraví psychológ Maroš Majko.

Starší sú na tom horšie

Keď príde o robotu mladý človek, je vyššia pravdepodobnosť, že sa otrasie a ide ďalej. Avšak u starších je to horšie. „Zo strany zamestnávateľov je, prirodzene, väčší záujem o mladých, perspektívnych ľudí, ktorí sa rýchle prispôsobia novým technológiám, ovládajú cudzie jazyky a investícia do nich sa spravidla lepšie vráti,“ myslí si psychológ.

Horšie to vnímajú aj ľudia, ktorí zastávali vyšší post. „Ľudia od nich očakávajú, že sa na svojej pozícii budú zdokonaľovať, prípadne ich práca bude postupne zodpovednejšia a náročnejšia. Strata významnejšej pozície je veľmi bolestivá. Ale schopný a vzdelaný človek si zväčša prácu nájde a rýchlo sa uplatní, aj keď v inej oblasti,“ hovorí Maroš Majko.

Hádky a rozpad manželstva

Strata zamestnania vedie nielen k zníženiu finančných prostriedkov, psychickému utrpeniu, ale ťažkosti môžu vyústiť aj do hádok a partnerských sporov. „Týka sa to predovšetkým rodín, ktoré boli zvyknuté na určitý štandard, kde sú deti, prípadne finančné záväzky v podobe hypoték a podobne. Riziko straty vlastnej nehnuteľnosti či iných výhod môže spôsobiť aj rozpad manželstva,“ pokračuje odborník.

Alena (52), predavačka: Zrútil sa mi svet

Päťdesiatnička Alena z južného Slovenska až do minulého roku pracovala ako predavačka v potravinách. „Priznám sa, že škola ma nikdy nebavila. Nemala som ambície študovať na univerzite. V tom čase u nás v rodine každý manuálne pracoval, otec bol robotník na stavbe a mama pracovala za pásom. Takže, keď som sa vyučila za predavačku, bola som vyšší level,“ hovorí s úsmevom.

Práca s ľuďmi je síce náročná, ale pani Alene sa páčila. „Boli sme výborný kolektív. Obchod som poznala lepšie ako vlastnú domácnosť. Veď nakoniec som tam trávila aj viac času ako doma,“ pokračuje.

Trojnásobná mama mala v práci deväťročnú pauzu, keď bola na materskej dovolenke so svojimi troma dcérami. Manžel pracoval ako klampiar. „Nikdy mi ani len na um nezišlo, že by som zamestnanie zmenila. Nebola som ambiciózna, takže pre spokojnosť mi stačil skromný plat, ktorý som dostávala, a dobrí ľudia okolo mňa.“ Aj doma bolo všetko v poriadku, až kým manželovi nediagnostikovali rakovinu pečene. „Zrútil sa mi svet. Choroba mala rýchly priebeh, ale ja, večná optimistka, som až do poslednej chvíle verila, že sa uzdraví.

Deti sú už dospelé a samostatné, ale vždy mi boli oporou. Mám s nimi krásny vzťah, preto sme sa navzájom povzbudzovali,“ vraví so slzami v očiach a ťažko sa jej hovorí o manželovej smrti. „Ostala som doma sama. Kto to nezažil, nevie si predstaviť, čo to je. Všade som ho videla, cítila, hoci tam nebol. Bolo to strašné. Istý čas som bola na liekoch, inak by som to asi nezvládla. Snažila som sa byť čo najviac v spoločnosti, v práci som sa ponúkla na každé zastupovanie.“

Stratila som sebavedomie

Pred dvoma rokmi aj o svoju poslednú radosť i živobytie prišla. „Ako každé ráno, i vtedy som sa vybrala do práce a nový majiteľ predajne mi povedal, že končím. Myslela som, že je to prvoaprílový žart, keďže tento dátum bol v kalendári. Odvtedy som doma a nemôžem sa zamestnať. Žijem z mesiaca na mesiac. Nechcem byť deťom na príťaž, preto aspoň občas chodím brigádovať ako upratovačka. Bojím sa, že sa už nezamestnám.

Nikdy som nebola extra sebavedomá, ale teraz už nemám absolútne žiadne sebavedomie. Psychicky som na dne. Dcéry sa mi snažia venovať, koľko sa dá, ale majú vlastné rodiny, sú zamestnané, nemajú na mňa čas. Priznám sa, že som už pomyslela aj na najhoršie, prepadli ma myšlienky, načo mám ešte byť na tomto svete, keď z neho nemám veľkú radosť,“ dodáva so žiaľom.

Prišli ste o prácu? Nehanbite sa a hovorte o tom!

Výber pre vás