Život vašich nôžok v číslach môže potom vyzerať takto: 987 km pešo za 40 dní s 8- kilovým plecniakom a jedným chlapom. Že prečo?

V katedrále v Santiagu de Compostela sú podľa dobových análov ukryté pozostatky svätého Jakuba (pre ateistky Kristovho učeníka), a tak tento magický bod v španielskej Galícii získal punc pútnického miesta, podobne ako cesta do Svätej zeme Jeruzalema alebo večného mesta Ríma. Nech vám to „chutí“ akokoľvek nábožensky, cesta („camino“) je dosť široká pre nadšencov akéhokoľvek typu a (ne)vyznania.

Dokonca robila otlaky aj brazílskemu spisovateľovi Paulovi Coelhovi, ktorý zdolal túto púť v roku 1986, aby mu preprogramovala život a potom aj životy všetkým, ktorí pričuchli k jeho myšlienkam v diele Pútnik z Compostely. V stredoveku boli nútení absolvovať pešiu drinu do Santiaga najmä odsúdenci, a to rovno z miesta svojho bydliska!

S kvalitnými „trekmi“, dômyselným športovým „brnením“ a odhodlaním je to ťažké ešte aj v 21. storočí, nieto v dobe temna, keď z tohto zoznamu nevlastnili odpadlíci ani tretinu. Teraz nech radšej nečítajú tie z vás, ktoré musia mať všetko pod kontrolou. Pred cestou sme si nespravili nijaký špeciálny výcvik (víkendové čajové turistiky nepočítame), ignorovali sme 200-stranové bedekre a skúsených blogerov, ktorí radili popracovať na kyslíkovom dlhu aspoň pár mesiacov pred zabuchnutím dverí.

Vykašľali sme sa na všetky reguly športových guruov (dokonca sme nerozmaznávali telo ani povinným každodenným strečingom). Do vibrám sme sa zamilovali len týždeň pred odchodom a spoliehali sa na fakt, že v živote sme už mali toľko otlakov, že nohy sú v tomto smere rezistentné. Ohluchli sme proti úzkostlivým dôvodom pohodlného ja, ktoré diktovalo neopúšťať bezpečné objatie obývačky, a jednoducho sme vyrazili. Zaujímalo nás, na aký náročný režim dokáže ľudské telo prepnúť a na čo všetko sme zabudli vo vyhrievaných autách, výťahoch a na kancelárskych stoličkách.

Rozkvitnuté plavúne v Nájere.

Nazvime to hoci aj potrebou byť bližšie k predkom, k sebe samým, no aby sme nepôsobili ako odchovanci Chucka Norrisa, úplne bez prípravy to nebolo. Vyzbrojili sme sa napr. biolitom proti plošticiam, zhltli sme fi lm o púti s príznačným názvom Th e Way a potom sme si nahlas tíšili výčitky fi lmového svedomia, že sme odkryli krásy miest, ktoré sme ešte len mali objaviť. Je dobré čítať, pozerať, vnímať, no kŕčovité memorovanie „100 rád a tipov pre pútnikov“ môže aj nepríjemne odkloniť od cieľa.

Ako hovoria skúsení, byť pripraveným na púť (na život) znamená byť maximálne spontánnym. Nič nie je informačne plodnejšie, ako opýtať sa miestnych, keďže už minuloroční knižní sprievodcovia často strácajú na svojej vierohodnosti. A, mimochodom, to najpodstatnejšie už aj tak vlastníte: nohy, v ktorých drieme oveľa väčší potenciál, ako im prikladáte, a vôľa, ktorá je benzínom do rozmaznaných telesných schránok.

Prvé kilometre sme začali počítať ako Coelho z francúzskeho mestečka Saint-Jean-Pied-de- -Port, čo bolo do Santiaga milých 786 km. Ako prvé treba absolvovať krátku byrokratickú zastávku v miestnom „offi ce“, kvôli vystaveniu preukazu pútnika „credenciálu“, do ktorého sa neskôr koncentrujú pečiatky z miest, chrámov, barov a hlavne z „albergov“, tak sa volajú ubytovne pre pútnikov.

Cruz de Ferro prijme bolesť každého pútnika.

Keď sme sa po prvej vyhratej bitke s Pyrenejami (27 km za deň s neľudským prevýšením) dostali do zasľúbenej zeme Navarry, ovládol nás pocit, že toľko krásy neunesieme. A pritom sme boli každým krokom v čoraz užšom spojení s vyprahnutou Mesetou, ktorú mnohí pútnici zámerne vygumovali z kníh, keďže si „stopli“ „el autobús“. Určite pohodlnejšie, ako putovať desať dní „púšťou“, kde je ľudský mozog nemilosrdne vydaný terapii absolútneho pokoja.

Traduje sa, že ak človek nie je psychicky vybalansovaný, nech si radšej tento púštny dezert odpustí. Nie každý je pripravený na drsne úprimný stav, v ktorom sa musí chytiť za ruky so svojimi osobnými démonmi. My sme boli. Za odmenu nás pomojkala Galícia, kde druidské duby z Navarry vystriedali eukalyptové háje, ale najmä pach siláže, ktorý bol zažratý do všetkých pórov našej opálenej pokožky. No práve táto najreálnejšia esencia smradu nám dala lekciu zo skutočného života.

Či už pretne stereotypnú trajektóriu pútnika francúzske „camino“, anglické, portugalské, severné či „camino primitovo“ (viacero ciest, jedno Santiago), vždy cesta dáva presne to, čo práve potrebujete. Nie to, čo chcete! Je dobre na to nezabúdať, v slabých chvíľkach.

Super-natur-bio-eko-produkty a zadarmo!

Dobrá otázka. Vlastne najpodstatnejšia. Prvý šok po zozbieraní základných pojmov (pešo asi 1 000 km) a dojmov (transcendentálne zážitky) ma utvrdil v tom, že ak spolu dvojica prežije niečo také intenzívne, nepoloží ju ani vzťahová kríza, ani hypotekárna slučka na tridsať rokov. Takže ak sa potrebujete utvrdiť v mužovi, vedľa ktorého sa každé ráno prebúdzate, je to možno trocha výpravný, ale veľmi spoľahlivý detektor.

Zdolanie pútnickej divočiny, kde dvaja spolu čelia všetkým nepriateľom, nekonečným kilometrom, večne sa rodiacim otlakom, spaľujúcemu slnku, únavnému vetru, asketickým podmienkam... má svoju silu aj výpovednú hodnotu. A nebojte sa hrôzostrašných podmienok, v mnohých „albergoch“ sú práčky, sušičky a ako samozrejmosť sprchy, hoci si musíte občas horúcu vodu vybojovať. Alebo zaslúžiť...? Fén by sme na vašom mieste oplakali ešte doma v kúpeľni, no poznáte to: „Každému, čo jeho je.“

Príkladom bola udržiavaná päťdesiatnička Marionela z Venezuely, ktorá vo svojom batôžku prenášala gigantický stroj na horúci vzduch. Táto žena bola dôkazom dokonalej reprezentácie svojej krajiny, v ktorej sa rodí 80 percent budúcich Miss World. Apropo, ešte slobodné, prípadne opäť slobodné madam, ak máte chuť siahnuť si na dno síl už od lavíc strednej školy, dávame vám tiež požehnanie. Na ceste je veľa samostatných pútničiek, ktoré sa rýchlo asimilovali do „záujmových“ skupiniek.

Hraničný míľnik v Galícii.

Ako napríklad živelná Grékyňa s bujnou hrivou (v našich kruhoch jej nepovedali inak ako Afrodita), ktorú si pod ochranné paže uchmatla skupina štyroch Slovákov. Bola neuveriteľná, zdolávala kilometre bez jednej kvapky potu, s ladnosťou divy, napriek polorozpadnutým topánkam a občas chýbajúcim ponožkám, ktoré si fetišisticky požičiavala od ochotných pútnikov mužského rodu. Keď chcela kráčať sama, nevideli sme ju aj týždeň.

Ak stále nie, pretože trpíte diagnózou orientačný nezmysel, hlavu hore! Na „camine“ nezablúdite, ani keď chcete. Všade vidno pútnikov, kráčajúcich, oddychujúcich aj zomierajúcich od únavy... A žlté šípky či mušle hrebenatky, ktoré sa stali symbolom pútnikov už v stredoveku. Práve ony nás doviedli k írskej psychologičke Eveleen, nevedomky vernej svojmu poslaniu aj na púti. Keď nám medzi objednaním koly a utretím potu oznámila, že minulý rok zdolala Mount Everest, padla nám okrem palíc aj sánka.

Najskôr z toho, že je to vraj už komerčný zážitok, a potom z jej tvrdenia, že zvládnuť púť je neporovnateľne ťažšie ako dobyť Everest. S touto mantrou na perách sme vyše mesiaca vstávali o šiestej ráno, no hoci sa telo postupne prispôsobilo prakticky čomukoľvek, duša mala protesty asi v popise práce. Potom ako sme vstúpili na územie úžasných španielskych miest Pamplona či León, kríza udrela silou, ktorá nás doslova priklincovala k zemi.

Najautentickejší darček pre domasedov.

Predstavte si, že kráčate v absolútne dokonalom tichu, v mikrosvete dedín, ktoré ledva existujú na prepotenej mape, a zrazu sa ocitnete v rýchlom pulze veľkomesta. Ono to vážne bolí, akoby bol narušený ten krehký stav, ktorý si 150 km poctivo budujete. Hneď sa vo mne ozvala mestská žena! Po toľkých zaprášených dňoch, keď som si dookola menila tri tričká a dva páry tajne prepašovaných náušníc, som dostala nekontrolovateľnú chuť zatiahnuť záves na všetkých skúšobných kabínkach v obchodných centrách.

Z tohto materiálneho delíria, podporeného dotieravými otázkami typu Čo tu vlastne robíme? Načo kráčame?, ma dokázalo vytrhnúť len ďalšie kráčanie. Pretože časom zistíte, že kráčanie zvláštnym spôsobom oslobodzuje od večných dedukcií a analýz. Ponúkam však aj pár logických argumentov na umlčanie hlavy: pochytíte aspoň základy španielčiny, a to s akcentom, ktorý si nekúpite v žiadnej jazykovke. Získate postavu bohyne, len tak cestou. A naučíte sa uvažovať ekonomicky ako všetky amazonky pred vami. Vivat minimalizmus!

Staré sa stretlo s novým v Saint-Jean-Pied-de-Port.

Cyklistické polotovary vs. živé „mustangy“

Vo fi nále, ak sa doplazíte k špeciálnej kancelárii pre pútnikov a Rade starších tak predložíte dôkaz („credenciál“), že ste absolvovali aspoň posledných 100 km pešo (prípadne 200 km na bicykli), dostanete vysvedčenie s vašimi iniciálami, ktoré bude navždy deklarovať nepopierateľné víťazstvo. Teraz k tým cyklistom. Nič v zlom, ale pravý pútnik by to mal absolvovať na vlastných nohách, nie na kolesách!

No dobre, možno nás mierne prevalcovala závisť pri pohľade na nadupaných cyklistov, čo rovnakú vzdialenosť ako my „šliapali“ za tretinový čas, ale uznajte! V oficiálnych dokumentoch sa totiž píše, že putovať sa dá aj koňmo (stačí posledných 200 km do Santiaga) a pútnikovi budú všetky hriechy odpustené! Určite vám bude odpustené aj to, ak občas zhrešíte a vyvetráte svoju platobnú kartu rezerváciou v niektorom z hotelov zn. Parador Nacional. Tieto prepychové stavby vznikli z bývalých historických nehnuteľností a čo je geniálne, ich spravovanie je čisto v rukách štátu.

Dokonale jednoduchý – francúzsky pyrenejský vidiek.

V malebnom meste Santo Domingo de la Calzada využil služby takejto luxusnej „nocľahárne“ aj Paulo Coelho, hoci takáto maličkosť vychádza na noc ako 10-dňová dovolenka v Egypte. Na tejto púti sú totiž najkrajšie jej kontroverzie. A ak neskôr zatúžite po maximálnom dobrodružstve, nie je nič vzrušujúcejšie, ako prenocovať v stane. Alebo aj v prerobenej maštali, v ktorej sme zakotvili po tom, čo sme si odfajkli náš absolútny rekord – 40 km za deň!

Keď sme po 35 dňoch dokráčali do Santiaga, teda do bodu, kde sa sústreďovala všetka naša vôľa, boli sme radi, ale nie šťastní. Znamená to, že človek nie je nikdy spokojný? Nie, to sa iba cesta stala cieľom. Až pri vstupe do katedrály, kde nás pohltila energia davovej psychózy, sprevádzaná spevom éterickej mníšky, sme sa rozplakali.

Sme v cieli! A máme v nohách takmer tisíc kilometrov.

Nedokázali (nechceli) sme prijať fakt, že toto je „finito“, a ľutovali sme všetkých pútnikov, ktorým o pár hodín mali robiť spoločnosť letušky, aby ich vzdušnou čiarou transportovali do pohodlia domova k smrteľne dôležitým pracovným e-mailom. Čas po púti je totiž rovnako kľúčový ako samotná púť, preto tu existovala ešte jedna záchrana, tzv. post-camino do Muxie, na pobrežie smrti, a potom až na kraj sveta do Finisterry.

Ak si totiž zvyknete na pravidelný prísun endorfínov z (ne)obyčajného kráčania, v mozgu sa vytvorí závislosť. Do tohto bodu sa dostalo viacero nadšencov. K úplnému záveru rozprávky sme sa ešte vybičovali 3 000-kilometrovým stopom späť na Slovensko. Za krátky čas sme videli príliš veľa, teraz to chce čas na spracovanie. Bude sa to niekedy dať? Uchopiť neuchopiteľné, pochopiť nepochopiteľné. Taká je cesta. Také je „camino“.

Pútnička: Trúfnete si na pešiu drinu, ktorá zmenila Coelhovi život?

Výber pre vás

Pútnička: Trúfnete si na pešiu drinu, ktorá zmenila Coelhovi život?

Súvisiace články

V Nórsku je sveta žiť: Plné zuby horúčav? Cestujte na sever

Chýba vám čas na cvičenie a relax? Skúste pobyty pre ženy

Zážitok pre všetky zmysly: Objavte miesto plné prekvapení

Výber pre vás