Odmalička som milovala prírodu a vydržala som celé hodiny pozorovať život v nej. Aj preto sme si s rodinou kúpili záhradku, ktorá bola len kúsok od mesta, kde žijeme. Na záhradke v susedstve som si našla dobrú priateľku, s ktorou som si výborne rozumela. Volala sa Evka, ale hovorili sme jej smejko, lebo okolo seba rozdávala radosť a smiech – skrátka pozitívna osôbka. Všetci sme boli nešťastní, keď sme sa dozvedeli, že Evka má ťažkú chorobu. Po čase nás náhle a nečakane opustila. Celej rodine nám veľmi chýbala. Uľavilo sa nám, až keď sme od nej začali dostávať pozdravy z nebíčka, ako sme ich nazvali.

Ešte keď žila, sedeli sme v svojich záhradkách a užívali si krásne počasie. Vtedy k nám priletel nádherný motýľ a predviedol nám svoj tanec. Najprv si sadol Evke na vlasy, potom na rameno, na koleno a krúžil hodnú chvíľu okolo nej. Smiali sme sa a môj manžel jej vtedy povedal: „Evka, ten motýľ ťa má akosi rád.“ Ona asi cítila, že je to jedna z jej posledných chvíľ s nami a posmutnela. Jej smútok, aj keď sa ho snažila zakryť, bol neprehliadnuteľný a hlboký. V septembri toho roku nás opustila. V deň pohrebu v dome smútku som zbadala na okne tancovať motýľa tej istej farby, aký vtedy poletoval okolo Evky. Zbadala ho aj moja dcéra, ktorá stála vedľa mňa. Boli sme z toho obe udivené. Na druhý deň som skočila do záhrady a zistila som, že Evkine kvety sú akési povädnuté, nuž som ich išla poliať. Zrazu sa objavil rovnaký motýľ a začal okolo mňa poletovať. Cítila som, že aj takto sa mi Evka prišla poďakovať za to, že som sa jej postarala o kvety, ktoré tak milovala. A rovnaký motýľ sa zjavil v mojom živote ešte veľakrát.

Napríklad aj v krásny slnečný deň, keď sa v detskej izbe hrali moje milované 5-ročné vnučky - dvojičky. Práve som varila, keď na mňa zakričali: „Babi, poď sa pozrieť, aký krásny motýľ je na záclone!“ Pribehla som do izby a spolu sme sa mu prihovárali a on nám mával krídelkami. Motýľ tej istej farby sa nám znova ukázal, keď prišla na návštevu sestra so švagrom. Práve sme sa rozprávali o Evke (aj sestra so švagrom ju poznali), keď rovnaký motýľ opäť ľahučko dosadol na záclonu. Potom priletel medzi nás a predviedol nám svoj pôsobivý tanec. Všetci sme v tej chvíli uverili, že to nie je nič iné ako pozdrav od Evky a od dojatia a prekvapenia sme sa nevedeli zmôcť na slovo. Očarení a s otvorenými ústami sme sa dívali, čo sa to okolo nás deje a všetci sme mali pocit niečoho neopísateľne magického.

Po týchto zážitkoch som oveľa pokojnejšia a vyrovnanejšia s jej smrťou. Verím, že život sa nekončí odchodom z tohto sveta a som presvedčená, že duša sa dostane presne tam, kde si zaslúži. V Evkinom prípade na seba vzala krehkú a krásnu podobu motýľa.

Skutočný príbeh: Ako som začala veriť na posmrtný život

Výber pre vás

Skutočný príbeh: Ako som začala veriť na posmrtný život

Súvisiace články

Skutočný príbeh: Pomohla som kamarátke odhaliť rakovinu

Skutočný príbeh: Stala sa nevestou z donútenia!

Šokujúci skutočný príbeh: Z môjho priateľa sa stal voyer!

Výber pre vás