Moja mama vyštudovala priemyselnú školu, pracovala ako projektantka a vo voľnom čase šila, štrikovala, vyšívala alebo okopávala v záhradke. Všetko sa však zmenilo po jej prepustení z práce. Čoraz častejšie bola akási „iná“ ako roky dovtedy. Vtedy som mala 12 rokov a nechápala som celkom presne, čo sa deje, až pokým sme nezačali so súrodencami nachádzať fľašky s alkoholom. Nevýhodou je to, že bývame v dome, čo pre moju mamu znamenalo veľkú kombináciu priestorov a miest, kde si fľaše mohla schovávať.

Postupom času si našla ďalšie práce, mala 47 rokov, takže ešte mala šancu sa zamestnať. Keď chodila do práce, bola v pohode, ale len čo sa priblížil večer, už nebolo všetko v poriadku. Jej dovolenky pre mňa znamenali len 2 veci – hádky a hľadanie fľašiek. Alkohol sa, samozrejme, podpísal aj na jej zdraví. Časté odpadávanie, epilepsia a sem-tam nejaká zlomenina z nedostatku vápnika a železa. Niekedy som mala pocit, že to robí naschvál, aby bola doma na maródke a mala väčšiu možnosť piť. Ako čas plynul, tak to šlo s mamkou dole vodou. Postupne, rok za rokom, nevedomky vyraďovala zo svojho života činnosti, ktoré predtým patrili k jej obľúbeným. Prichádzala na to, že to vlastne už nemusí robiť, a nahradila to chľastom. Nevedela som sa s ňou rozprávať, lebo na mňa vždy kričala. Z času na čas býva triezva, vtedy sa to s ňou dá vydržať. Každým rokom však pribúda skôr tých druhých dní – v stave opitosti.

Jej deň sa skladá z toho, že si ráno vybaví potrebné veci, potom príde domov, napije sa a zvyšok dňa len leží a spí, lebo nie je schopná stáť na nohách. Čoraz častejšie nachádzam fľašky a len vylievam tú prekliatu tekutinu, ktorá mi ničí život. Denno-denne počúvam, že si máme variť sami a popritom mi stihne ešte vykrikovať veci, čo by mi v živote ani nenapadli. V takých chvíľach si len poplačem a položím Bohu otázku, čím som si toto zaslúžila? Často si spomeniem na to, ako sme sa kedysi spolu smiali a rozprávali, ako mi šila veci či vyšívala obrázky, a viem, že to už nikdy také nebude a ostane to len spomienkou. Nemôžem povedať, že by sa o nás nestarala, a že ju nemám rada. Vychovala nás najlepšie, ako vedela, a veľa dobrých vlastností mám po nej. Len mám niekedy dojem, že len čo zistila, že sa vieme o seba postarať, tak uprednostnila alkohol.

Keďže začala piť v čase mojej puberty, tak som sa s ňou nikdy nerozprávala o láskach alebo citoch. Radšej som to povedala staršej sestre, ktorá mi v mnohých veciach pomohla. Ešte keď som bola mladšia, tak som závidela spolužiačkam ich kamarátsky vzťah s mamkami, lebo to bolo to, čo som ja nikdy nemala.Najhoršie na tom je, že mama si alkoholizmus nikdy nepriznala a zrejme ani neprizná. Neuvedomuje si, ako tým ubližuje celej rodine, radšej hodí vinu na nás, že sa s ňou už ani neporozprávame, nechodíme na výlety a zo všetkého ju vynechávame. Už sme si na to zvykli a žijeme s tým. Dúfam, že nikdy nebudem ako ona!

Skutočný príbeh čitateľky: Moja mama je alkoholička

Výber pre vás