Môj princ na bielom koni nie a nie docválať. Pracovala som ako učiteľka v miestnej materskej škole. Odjakživa som snívala o veľkej rodine a práca s deťmi ma napĺňala. Aj keď občas vystrájali neplechu, môj hnev nikdy netrval dlho a vždy vedeli, ako ma obmäkčiť. Veď kto by odolal tým ich nevinným úsmevom a slovám: „Nehnevajte sa, pani učiteľka Evička, veď my vás máme radi!“

Jedného dňa som sa ako zvyčajne vracala domov z práce. Spraviť si vodičák som nikdy nemala odvahu, a tak mi neostávalo iné, ako trmácať sa vlakom. Bol december, všade plno snehu, mráz štípal tvár. Kúpila som si lístok a rozhodla sa počkať vo vykúrenej čakárni. Čas som si krátila obzeraním ostatných cestujúcich. Okrem mňa tu bol ešte nejaký muž zhruba v mojom veku a skupinka školákov, ktorí sa na niečom zabávali. O pár minút výpravca hlásil príchod vlaku. Nie však toho môjho, ale toho na opačný smer. Deti vybehli von. Postavila som sa k oknu a sledovala, ako nastupujú, až kým mi rušeň s vagónmi nezmizli z dohľadu. „Pane Bože, čo by som len dala za vlastné dieťa!“ povzdychla som si. Ako sa tak pozerám cez okno, po pár minútach vidím prejsť vlak mojím smerom. Nechápavo sa obzriem na muža v čakárni a vybehnem von. Vlak už však bol pekne ďaleko, ani len nespomalil! To predsa nemohol byť ten náš! Ten tu musí zastaviť! Otočím sa k výpravcovi a pýtam sa ho: „To bol vlak s odchodom 15.10?“ „Bol,“ odpovie výpravca, pokrčí ramenami a zabuchne predo mnou dvere svojej kancelárie. Akosi mi ešte stále nedochádzalo, čo sa stalo. Chvíľu som mu klopala na dvere. Po chvíli sa otvoria a zjaví sa jeho znudená tvár. „Prosím vás, veď ten vlak tu ani nestál!“ bojujem. On len ťažko vydýchne: „Viete, stál, ale nie na svojom obvyklom mieste, ale tam vyššie.“ To nie je možné! Veď som tu bola celý čas a ešte sa aj dívala von oknom, no na to miesto som nedovidela. V tom mi napadne spásonosná myšlienka. „Ako je možné, že ste nehlásili príchod vlaku? Je to predsa vaša povinnosť!“ oborím sa na výpravcu. Zlosť vo mne kypí ako v parnom valci. „Nestíhal som,“ odpovie rezignovane. Veď by sa skúsil so mnou hádať! Uvedomujem si, že právo je na mojej strane a púšťam sa do boja. „Knihu sťažností poprosím!“ – „Hneď to bude!“ a odchádza do kancelárie.Odrazu ma niekto chytí za ruku. Otočím sa a vidím toho chlapíka z čakárne. Celkom by som zabudla, že sa stal rovnakou obeťou ako ja. „Pani alebo slečna, myslíte si, že tou sťažnosťou niečo docielite? Ďalší vlak ide o dve hodiny. Nechajte to tak a poďte radšej na kávu. Inak, som Miro.“ A potom sa na mňa úplne odzbrojujúco usmial.

Túžba vyliať si na niekom svoju zlosť bola veľká, ale Mirovi sa nedalo odolať. Nakoniec som sťažnosť nechala tak a šla s ním na kávu do blízkej reštaurácie. Tie dve hodiny nám ubehli veľmi rýchlo... Vôbec neľutujem, že som sa vtedy na tú sťažnosť vykašľala. O rok neskôr sme sa s Mirom vzali a dnes máme krásneho synčeka a dcérku. A tomu výpravcovi by som sa mala vlastne poďakovať... Eva z Turčianskych Teplíc

<span>Prihodilo sa aj vám niečo, čo vám zmenilo život? Napíšte nám o tom na lesk@lesk.sk. Uverejnený príspevok odmeníme peknou knihou.</span>

Skutočný príbeh čitateľky: Zmeškaný vlak mi zmenil život

Výber pre vás

Skutočný príbeh čitateľky: Zmeškaný vlak mi zmenil život

Súvisiace články

Príbeh čitateľky: Prebrala som matke priateľa

Skutočný príbeh čitateľky: Kamarátku mi zničili automaty

Skutočný príbeh: Na lásku nie je človek nikdy pristarý

Výber pre vás