A potom sa jedného dňa zobudíte triezva a nevidíte dôvod, prečo žiť ďalej. Je nesmierne ťažké nájsť slamku, ktorej sa dá v tom vodopáde samovražedných myšlienok chytiť.

Je to už rok a pol. V tejto chvíli približne ešte aj desať hodín. Vtedy som sa naposledy spila pod obraz boží. Pamätám si, ako ma manžel našiel ležať vo vlastných zvratkoch na podlahe záchoda v reštaurácii, kde sme v ten večer oslavovali narodenie kamarátovho prvého syna. Bola som v bezvedomí, no pamätám si, ako ku mne z diaľ ky doliehal jeho prosebný hlas: „Janka, zobuď sa. Janka, počuješ ma? Janka, prosím. Jani...“ a potom krik: „Preboha, pomôžte mi niekto!!!“ Moje telo si pamätá, ako ma niesol v náručí na pohotovosť a celou cestou sa mi privrával: „Miláčik, všetko bude v poriadku.“ Lenže nebolo. Lekári mi síce vypumpovali žalúdok, no podľa výsledkov vyšetrení uvideli to, čo som ja tajila niekoľ ko rokov. Mala som tridsaťtri a bola som závislá od alkoholu...

Ľudia si pri vyslovení slova alkoholička predstavujú ženy bez domova, práce, rodiny, bez chuti do života. Aspoň ja som to tak vždy mala zafi xované. Keď som nejakú stretla na ulici, odvracala som pohľad v snahe hlbšie sa nezamýšľať nad tým, prečo zapredala všetko šťastie sveta za fľašu lacného vína. Pohŕdala som nimi. A možno som ich dokonca nenávidela. Rovnako ako môjho biologického otca, pre ktorého bol odjakživa jediným zmyslom života alkohol. Nikdy by mi nezišlo na um, že raz padnem na to dno, ktoré som pri pohľade na neho tak preklínala.

Môže sa to stať každému

Teraz si určite hovoríte, že vám by sa to nemohlo nikdy stať. Že vy neznesiete viac než deci bieleho vínka, a aj to len zdvorilostne na oslavách kamarátok. Že vy by ste nikdy nespadli do takého bahna, akým je akákoľvek závislosť (okrem sladkostí, čo sme si my ženy tak nejako zlegalizovali). Verte mi, bola som ako vy, a preto viem, že sa to môže stať každému, dokonca aj tomu najzarytejšiemu abstinentovi. Do dvadsiatky som neochutnala jediný pohárik alkoholu. Aj na diskotékach som bola tá trápna, ktorá hopsá na parkete s pohárikom džúsu. Neskôr som privolila na slávnostné prípitky na príležitostných oslavách, ale tie sa u mňa začínali aj končili jediným pohárikom. Väčšinou nedopitým.

Môj život bol vlastne úžasný. Ak si odmyslím môjho biologického otca, všetko, čo som chcela, mi vždy išlo ako po masle. Vysoká škola s červeným diplomom, lukratívne miesto v skvelom kolektíve, kde som spoznala aj Jula, budúceho manžela. Celý náš vzťah bol nenormálne dokonalý. Po roku sme spolu začali bývať, o ďalší rok sme sa vzali, kúpili si prvý byt a začali plánovať rodinu. Milovali sme sa ako kone. Nuda, však?

Chýbajúci diel puzzle Keď sa mi ani rok po svadbe nedarilo otehotnieť, začínala som byť nervózna. Áno, mala som iba dvadsaťsedem, manžel o dva roky viac. Všetci nám vraveli, nech sa nikam neženieme, že máme ešte kopu času. Nech si užívame život, kým nemáme na krku deti. Ale my sme mali pocit, že bez dieťaťa, ktoré by mohlo doplniť našu skladačku puzzle, je svet neúplný. Naoko sme prestali pred priateľmi túto tému preberať, ale za dverami spálne bola ďalej predmetom našich hlavných diskusií. Keď slová, môj plač a ani opätovné pokusy o počatie neprinášali výsledok, prišli na rad lekárske vyšetrenia. Výsledky boli v poriadku, zúfalo v poriadku. Akoby fakt, že sme sa už tri roky bezúspešne naháňali za dieťaťom, bol iba hlúpy žart.

Prvý pohárik tichej terapie

Niekedy v tomto období som si otvorila prvýkrát sama doma náš minibar a naliala si pohárik vodky. Julo dostal novú prácu, často bol na služobných cestách a mne sa zdalo, akoby utekal pred mojimi hysterickými záchvatmi. Cítila som sa osamotená. Keďže kamarátky boli už unavené z debát o dieťati, zostávala som po práci dobrovoľne doma. Plný pohárik bol sprvu iba akousi barličkou, nemým spoločníkom. Uvoľňoval vo mne emócie, ktoré som v práci ukrývala za oponou usmiatej tváre. Sama som sa túlala po opustenom byte, rozprávala si o tom, čo ma trápilo, a najčastejšie som zaspávala v izbe, o ktorej sme od začiatku uvažovali ako o detskej. Mala som pocit, že mi taká tichá terapia robí dobre. Keď sa muž vracal domov, aspoň ho vítala vysmiata manželka a nie psychická troska.

Zmenila som sa Asi po roku som začala cítiť, že sa stávam otrokom svojho tekutého spoločníka. Chcela som sa ho zbaviť, prestať s každodennou rutinou, no nemohla som si pomôcť. Len čo som sa ocitla sama doma, všetky moje myšlienky sa upierali na pitie. Akosi automaticky som prestala míňať zásoby z baru a radšej som si vytvorila v skrini vlastný arzenál. Zmenila som sa. Kým na začiatku ma alkohol počas Julových Julových služobných ciest upokojoval, neskôr ma čoraz viac opantávali čudné predstavy, že sa moje manželstvo ženie do záhuby. Všetci videli, ako sa Julo trápi, videli vrásky, ktoré mu v posledných rokoch pribudli. Dnes už viem, že sa mi snažil prehnanou pozornosťou vynahradiť svoje časté pobyty mimo domova. Vtedy som však reagovala na každý jeho dar podráždene. Myslela som si, že to má byť spôsob, ktorým sa snaží ospravedlniť svoj egoizmus. Že má milenky, minimálne jednu. Vlastne, ja som tomu uverila.

Odkedy som začala piť, schudla som. Nepotrebovala som jesť. Nikdy som nebola „buchta“, ale skôr krv a mlieko, tak mi s láskou vravel aj manžel. Alkohol zo mňa vycucal dvanásť kíl. Mne to bolo jedno. Jediný, kto si robil starosti, bol manžel a moja mama. Mysleli si, že som chorá a nechcem im to povedať, alebo že toho mám v práci veľa. Nikto netušil, čo je vo veci. Že ráno už nezačínam šálkou kávy, ale pohárikom vodky. Kým som nedostala do tela dostatočné množstvo, chytala ma triaška. Julo, ak aj bol doma, vstával dosť skoro, aby si to mohol všimnúť. A v práci? Časom som sa uzavrela do seba a ľudia z okolia sa prestali snažiť chápať ma. Na prácu som sa dokázala sústrediť iba za predpokladu, že som si na obed odskočila do reštaurácie na jedného alebo dvoch panákov, a dorazila som sa vždy až doma. Aj keď nebol Julo pracovne preč, vynašla som sa. Vyhovárala som sa na žúrky s kamarátkami, z ktorých som sa vracala v nálade. Keby vedel, že som popíjala sama v krčme, do ktorej by on ani nos nestrčil... Lenže on si myslel, že sa snažím zabudnúť na dieťa, že sa potrebujem rozptýliť, a akceptoval to.

Strašne sme sa odcudzili. Nešlo iba o to, že sme spolu prestali spávať, ale akoby sa medzi nami vytvorila akási priepasť. Dnes už viem, že Julo nerozumel, prečo sa mu vyhýbam, mysle si, že ho obviňujem z toho, že nemôžem otehotnieť, a tak sa mi nevnucoval. No a ja som nemala čas myslieť na nič iné, len na stratégie a výhovorky, aby som mohla mať bez problémov svoju dávku alkoholu. Možno keby sa snažil byť menej chápavý a viac ma podozrieval... On mi však veril. Až kým mu po osudovej nehode v nemocnici neoznámili, že si ma tam nechajú na dlhšie než na výplach žalúdka. Pretože mám zlé výsledky pečeňových testov a celkovo si moja závislosť vyžaduje dlhšiu hospitalizáciu.

„Nieeee!“ To bola moja prvá reakcia, keď som sa prebrala v nemocnici a on mi s ustarosteným výrazom na čele povedal: „Najlepšie by bolo, keby si šla na pár týždňov... vieš... na odvykačku.“ Chvelo sa mi celé telo, pravdepodobne pod náporom abstinenčných príznakov, ale rozum stále odmietal uveriť tomu, čo bolo očividné. „Čo ti šibe? Na akú odvykačku?“ Kričala som a zatínala päste. Naozaj som bola presvedčená, že mám všetko pod kontrolou. Vtedy som skôr verila, že ide o tajné sprisahanie lekárov, ktorí môjmu mužovi nahovorili nejaké klamstvá, a on ma chce teraz dať uväzniť ako blázna. „Nikdy!“ Revala som. „Nikam nepôjdem.“ Julo vstal a podišiel k dverám. Zdalo sa, že mal v očiach slzy, keď šepkal. „Nechcem ťa stratiť, Jani, ale zdá sa mi, že ty už o mňa nestojíš.“

Nepamätám si presne, čo nasledovalo, Predpokladám, že ďalší z mojich nepríjemných výstupov. Ale pamätám si na tú neznesiteľnú bolesť, strašné kŕče, delírium... Neviem, koľ ko času prešlo, keď som sa zobudila na ostré slnečné lúče. Bolo ráno. Príšerne som zapáchala od vlastného potu. Keby som vtedy mala niečo v žalúdku, tak sa na to pozriem ešte raz, ale bol prázdny ako odpojená infúzia nad mojou hlavou. Pri mojej posteli spal na kresle Julo, ruku mal zakliesnenú v tej mojej... Až vtedy som si všimla, aká je príšerne žltá a kostnatá. Možno to bol záblesk ranného slnka a možno zvyšky zdravého rozumu, ktoré ma vtedy presvedčili, že naozaj nie som v poriadku. Keď sa o pár minút Julo prebral, ticho som mu povedala: „Pôjdem na liečenie. Prepáč mi to všetko.“

Neviem, aké je peklo. Ale tuším, že to, čo som prežila počas nasledujúcich týždňov, od neho nemalo ďaleko. Netušila som, ako zle som na tom bola. Aké zlé to bude... Chcela som to vzdať tisíckrát. Možno milión. V najhorších záchvatoch, ktoré si ja nepamätám, no manžel vie o nich od personálu z liečebne, som údajne kričala, nech ma zabijú, lebo sa zabijem sama. Ráno, keď som mala triezvu myseľ, som hľadala dôvod, kvôli ktorému sa oplatí žiť. V tých lepších dňoch som verila, že je to môj muž... V tých horších som sa obzerala okolo seba a hľadala niečo, čo by mi pomohlo tú agóniu ukončiť.

Kto to nezažil na vlastnej koži, nikdy nepochopí, aká tenká je hranica medzi tým, čo sa ráta ako spoločenské pitie a čo ako závislosť. Je jednoduché do tej priepasti spadnúť, hoci žijete normálnym životom. Stačí bolesť z nesplneného sna, stačí tak málo... Nikdy to už nebude také ako predtým. Musím žiť s vedomím, že kedykoľvek sa môžem pošmyknúť a spadnúť opäť na dno. Každý deň sa však ráno prebúdzam vedľa muža, ktorý mi verí. A ja tentoraz nechcem sklamať jeho vieru vo mňa. A, mimochodom, už poznám dôvod, pre ktorý sa oplatí žiť. Kvôli sebe.

Skutočný príbeh: Keď žena miluje alkohol

Výber pre vás

Skutočný príbeh: Keď žena miluje alkohol

Súvisiace články

Skutočný príbeh: Zamilovaná do väzňa

Som shopoholička: Väčšinu výplaty som minula do týždňa

Výber pre vás