No nie toto jej dcére Sise (25) nedovolí zabudnúť na miesto, kde bojovala s Hodgkinovým lymfómom. To ľudia, ktorí tam zostali, a tí, ktorí tam vystrašení prichádzajú. Tak ako ona pred šiestimi rokmi. V tom príliš skutočnom svete s príliš skutočnými chorobami totiž chýba niečo, čo u nich nikdy nechýbalo. Taká milá šantivosť jej mamy. Ešte aj teraz sa jej, dospelej vydatej, hocikedy len tak prihovorí hlasom šiesteho zo siedmich Snehulienkiných trpaslíkov. Preto Sise napadlo: „Mami, čo keby si to napísala pre deti? Čo ja viem, o žabe alebo o slonovi...?“ Hm, slon... Spomenula si na veľkého plyšáka, ktorého jej doktorka dala, keď mala ísť na prvé vyšetrenie. Preboha, načo? Veď má len kašeľ... „Nič jej nebolo. A zrazu vám niekto povie – kde ste boli doteraz? Vaša dcéra má posledné štádium rakoviny... Otvorí dvere a vyhodí vás na chodbu. Rovno pred Sisu. Nič nechápete.“ Sisa sa na ňu pozrela: Mami, čo je? „Neviem, ako som vyzerala. Muselo to byť strašné, veď ten človek mi nedal ani vydýchnuť, neposadil si ma na stoličku, nič nevysvetľoval. Čo jej mám povedať?! Vtedy som pochopila – haha, pre toto si študovala herectvo – musíš zahrať, že nič nehráš,“ spomína známa herečka.

Nakoniec Sisa toho slona k sebe pustila. Volala tak stojan s infúznymi fľaškami zakrytý čiernou fóliou. Cítila sa v tej bielo-zelenej nemocničnej izbe ako vtáča zavreté v klietke. Bolo fajn uveriť, že ten jej „slon“ tam stojí práve preto, aby ju chránil.  Vtáčatá to tam totiž nemali ľahké. Pamätá si oči malého chlapca, ktorého ako prvého stretla, keď prišla do nemocnice. Boli vážne a dospelé. Aj Sisine zvážneli. Dovtedy mala rozšantené oči veselého dievčatka s píšťalkou. Keď prišli cez prázdniny na Oravu, vždy hneď utekala hore na skalu. A nôtila. Všetci susedia okolo ich chalupy vedeli: ... á, prišla Sisa z Bratislavy! A potom sa z ničoho nič rozbehla a vyskočila okolo krku starému mužovi, ktorý sa ľudí stránil. „Ujo Janík...!“ silno ho stisla. Alena si všimla, ako tvrdého Oravčana dostala jej nekonečná radosť. V očiach mu zbadala slzy. A teraz ich videla na dcérinej tvári. „Ja som sa snažila neplakať. No keď som videla, ako jej skúšajú pichnúť infúziu, ale nemôžu nájsť žilu... Všetky praskali. Lekárka jej hovorila – Sisa, krič, nadávaj! Ona len ticho plakala. Bol príšerný pohľad, ako sa strácala.“ Človek si uvedomí, čo je to životná energia. „Zrazu zoslabne, aj zaviazanie šnúrok je nad jeho sily. Akoby pocítil starobu.“

Najhoršie dni neboli tie po chemoterapii, ale tie, keď Sisa vošla do izby, kde ešte predvčerom s niekým hrala karty, a ona bola prázdna. Mami, kde je Stano? Alena mala stotinu sekundy na to, aby vymyslela odpoveď. Doma. Sisa na ňu pozrela a hovorí: Mami, on odišiel... Zvláštne, medzi deťmi na onkológii sa nikdy nehovorilo o smrti. Skrátka, odišli. „Keď som nadobudla odstup a pozerala som sa na seba, bolo to ako film. Plakala som a pozerala som sa na seba, že plačem. Choroba človeka nechá samého so sebou. A to nie je ľahké vydržať.“ Preto Ivo Romančík, jej profesor z konzervatória, ktoré musela uprostred piateho ročníka opustiť, chodil tak často za ňou a rozprával a rozprával. O živote. „Ja som mu uvarila kávu, Sise čaj, počúvala a v kuchyni rumádzgala. Ale jej to dávalo veľkú silu.“ A kamarát Johny... Johny jej takmer každý deň chodieval čítať Harryho Pottera. Každej postave dával vlastný hlas. On, študent matematiky, kvôli Sise hral.

Veľkí herci malým deťom

„Prečo Sisa? Prečo nie ja? Prečo moje dieťa?“ Alena potrebovala dostať tie otázky zo seba. Kričala ich do ticha prázdneho auta, keď utekala z nemocnice domov navariť, aby večer mohla späť za dcérou. Keď Sisa ochorela, skončila nadobro s divadlom. Akoby už nedokázala žiť cudzie životy, ten vlastný bol akurát dosť. „Človek to slovo rakovina pozná, ale žije tak, ako keby sa ho to netýkalo. A zrazu v jeden deň sa ho dotkne. Bolo to najstrašnejšie, najbolestivejšie obdobie môjho života. A nikdy nebudem vedieť, či sa už skončilo.“ Keď Sisa odišla z nemocnice, posadila sa na chodník pred ňou a sama pre seba si uvzato povedala: Táááák, a teraz si idem užívať. Napriek tomu nezabudla, odkiaľ vyšla. Akoby sa to nedalo. „To je ako po druhej svetovej vojne, spomienky začínajú v pamäti ožívať. Človek musí vedieť, čo s nimi. Inak je to strašné.“ Vtedy začala nahlas hovoriť o tom, o čom dovtedy len tak potichu dumala. „Ja chcem napísať pesničky pre deti.“ A tak sa možno nazbiera na nových „slonov“, ktorí tam budú pre deti, čo tam zostali, a tie, čo ešte len prídu. Najskôr jej prikývli textári – mama a Peter Konečný. A vzápätí manžel. A potom herci. Veľkí herci, ktorých ona sama spoznala ako malé dieťa. Každému pridelila zhudobnený text a prázdnu stranu v knihe. Okrem spievania mali namaľovať obrázok zvieratka, o ktorom spievali. Kto dostane žabu? „Ja som myslela, že...“ začali z ničoho nič hovoriť naraz. Museli sa smiať. No kto? – dala prednosť dcéra mame. Zuzka Kronerová! A džezového papagája? Martin Huba! Svoje zvieratko dostali aj Marián Labuda, Stano Dančiak či Monika Hilmerová... Naozaj veľkí herci tak naspievali malým deťom už dvadsaťjeden pesničiek. Vyšiel už aj druhý diel, keďže dobrého nikdy nie je dosť. A pre onkológiu sa tak vyzbierali tisíce. Sisa sa rozbehla. Jej hudba znie v národnom i trnavskom divadle, vo filmoch Zima kúzelníkov aj Malé oslavy. A najnovšie bude jej muzika sprevádzať Červenú princeznú v Astorke. Ich starý domček na vidieku opúšťajú jedna za druhou nové skladby aj pre jej skupinu 3 plus 1. Jedno cédečko už majú za sebou a práve vzniká nové. Obe cítia, že nikdy nemôžu povedať, že zvíťazili. „Ale každý deň, ktorý žijeme, v ten sme vyhrali...“

Skutočný príbeh: Na koho to slovo padne

Výber pre vás